Wydawca: Tektime Kategoria: Fantastyka i sci-fi Język: angielski Rok wydania: 2017

Uzyskaj dostęp do tej
i ponad 25000 książek
od 6,99 zł miesięcznie.

Wypróbuj przez
7 dni za darmo

Ebooka przeczytasz w aplikacjach Legimi na:

e-czytniku kup za 1 zł
tablecie  
smartfonie  
komputerze  
Czytaj w chmurze®
w aplikacjach Legimi.
Dlaczego warto?
Czytaj i słuchaj w chmurze®
w aplikacjach Legimi.
Dlaczego warto?
Liczba stron: 289

Odsłuch ebooka (TTS) dostępny w abonamencie „ebooki+audiobooki bez limitu” w aplikacji Legimi na:

Androida
iOS
Czytaj i słuchaj w chmurze®
w aplikacjach Legimi.
Dlaczego warto?

Ebooka przeczytasz na:

e-czytniku EPUB kup za 1 zł
tablecie EPUB
smartfonie EPUB
komputerze EPUB
Czytaj w chmurze®
w aplikacjach Legimi.
Dlaczego warto?
Czytaj i słuchaj w chmurze®
w aplikacjach Legimi.
Dlaczego warto?

Pobierz fragment dostosowany na:

Zabezpieczenie: watermark

Opis ebooka Návrat - Danilo Clementoni

”Vracali sme sa. Uplynul iba jeden náš solárny rok, odkedy sme boli donútení v zhone opustiť planétu, ale pre nich uplynulo 3600 pozemských rokov. Kto vedel, čo nás očakávalo?”Nibiru, dvanásta planéta našej slnečnej sústavy má mimoriadne elipsovitú obežnú dráhu, retrográdnu a oveľa väčšiu oproti všetkým ostatným planétam. Aj preto jedno otočenie okolo Slnka trvá 3 600 rokov. Obyvatelia planéty, využívajúc toto cyklické približovanie sa nás už stovky tisícok rokov systematicky navštevovali a pri každej svojej návšteve ovplyvnili kultúru, poznatky, technológiu a dokonca aj evolúciu ľudskej rasy. Naši predkovia ich volali rôznymi menami, ale meno, ktoré ich zosobňuje najlepšie, je ”Bohovia”. Azakis a Petri, dvaja sympatickí obyvatelia tejto zvláštnej planéty, sa na palube svojej kozmickej lode Theos vracajú na Zem, aby znovu získali tajomný a veľmi vzácny náklad, ktorý tu ostal schovaný po ich poslednej návšteve.Strhujúci, duchaplný príbeh, ale aj príbeh plný napätia a historických faktov, ktorý by ste si mohli obľúbiť.

Opinie o ebooku Návrat - Danilo Clementoni

Fragment ebooka Návrat - Danilo Clementoni

Danilo Clementoni

Návrat

Dobrodružstvá Azakisa a Petriho

Pôvodný názov: Návrat

Preložila: Janka Lopatníková

Vydal: Tektime – www.traduzionelibri.it

Príbeh tejto knihy je vymyslený. Uvedené mená, osoby a organizácie sú plodom predstavivosti autora a slúžia na podporu autenticity príbehu. Akákoľvek analógia so skutočnými udalosťami alebo reálnymi osobami, živými či mŕtvymi, je úplne náhodná.

NÁVRAT

Copyright © 2013 Danilo Clementoni

1. vydanie: november 2013

Vydané a vytlačené na vlastné náklady

facebook: www.facebook.com/libroilritorno

blog: dclementoni.blogspot.it

e-mail: d.clementoni@gmail.com

Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto publikácie sa nesmie žiadnym spôsobom reprodukovať, mechanicky ani elektronicky, bez predchádzajúcej písomnej autorizácie vydavateľa, s výnimkou krátkych úryvkov slúžiacich na recenziu.

Mojej manželke a môjmu synovi za ich trpezlivosť, ktorú mali so mnou a za všetky hodnotné odporúčania, ktorými prispeli k zlepšeniu tohto románu.

Mimoriadne poďakovanie patrí všetkým mojim priateľom, ktorí ma neustále podporovali a povzbudzovali v pokračovaní na tomto diele, ktoré by možno, bez nich, nikdy neuvidelo svetlo sveta.

Rád by som poďakoval Janke Lopatníkovej, mojej prekladateľke, za spoluprácu, ako aj za nadšenie a profesionalitu venované tomuto prekladu.

„Vracali sme sa. Uplynul iba jeden náš solárny rok, odkedy sme boli donútení v zhone opustiť planétu, ale pre nich uplynulo 3 600 pozemských rokov. Nikto nevedel, čo nás očakáva.“

Úvod

Dvanásta planéta, Nibiru (Planéta prechodu), ako ju volali Sumeri alebo Marduk (Kráľ nebies), ako ju nazvali Babylončania, je v skutočnosti kozmické teleso obiehajúce okolo nášho slnka s dobou obehu 3 600 rokov. Jej obežná dráha je značne elipsovitá, retrográdna (vzhľadom na ostatné planéty obieha okolo slnka v opačnom smere) a je veľmi naklonená vzhľadom na rovinu našej slnečnej sústavy.

Každé jej cyklické priblíženie takmer vždy spôsobilo v našej slnečnej sústave obrovské medziplanetárne otrasy, ktoré spôsobili nielen odchýlky z obežných dráh zasiahnutých planét, ale aj samotnú ich konformáciu. A práve pri jednom z najbúrlivejších prechodov bola majestátna planéta Tiamat, ktorá sa nachádzala medzi Marsom a Jupiterom, s hmotnosťou dosahujúcou takmer deväťnásobok aktuálnej hmotnosti Zeme, bohatá na vodu a s jedenástimi družicami, zničená impozantným nárazom. Jedna zo siedmich družíc obiehajúcich okolo planéty Nibiru narazila do obrovského telesa Tiamat a prakticky ho rozhodila na dve polovice, pričom oba zvyšky zaujali odlišné obežné dráhy. Pri nasledujúcom prechode („druhý deň“ Genézy) zostávajúce družice Nibiru dokončili dielo úplným zničením jednej z dvoch častí vytvorených pri prvom náraze. Časť úlomkov vznikajúcich pri mnohých nárazoch vytvorila to, čo dnes nazývame „Pásmo planétok“ alebo „Kovaný náramok“, ako ho volali Sumeri. Iné úlomky boli zase začlenené do dráh blízkych planét. Bol to predovšetkým Jupiter, ktorý zachytil väčšinu úlomkov, čím si značne zväčšil svoju hmotu.

Umelé družice z katastrofy, vrátane tých, ktoré prežili z planéty Tiamat, boli väčšinou „odhodené“ na externé obežné dráhy a vytvorili telesá, ktoré dnes poznáme ako „kométy“. Tá časť, ktorá prežila aj druhý prechod, sa zase umiestnila na stabilnej obežnej dráhe medzi Marsom a Venušou, zobrala si so sebou poslednú zostávajúcu družicu a vytvorila tak zostavu, ktorú dnes poznáme pod menom Zem so svojím nerozlučným spoločníkom Mesiacom.

Jazvu spôsobenú kozmickým nárazom, ku ktorému došlo približne pred 4 miliardami rokov, vidno čiastočne ešte aj dnes. Zbrázdenú časť planéty v súčasnosti úplne zakrýva voda, ktorá sa dnes volá Tichý oceán. Ten zaberá približne tretinu zemského povrchu, čo je viac ako 179 miliónov kilometrov štvorcových. Na celej tejto obrovskej ploche sa prakticky nenachádzajú žiadne suché miesta, iba obrovská roklina siahajúca do hĺbok viac ako desať kilometrov.

V súčasnosti sa Nibiru svojou konformáciou veľmi podobá Zemi. Dve tretiny jej povrchu pokrýva voda, zvyšok zaberá jediný kontinent, ktorý sa rozprestiera zo severu na juh, a jeho celková plocha presahuje 100 miliónov štvorcových kilometrov. Niektorí jej obyvatelia už státisíce rokov využívajú cyklické približovanie sa ich planéty k našej, systematicky nás navštevovali a pri každej svojej návšteve ovplyvnili kultúru, poznatky, technológiu a dokonca samotnú evolúciu ľudskej rasy. Naši predkovia im dávali rôzne mená, ale snáď najvhodnejšie meno pre nich bolo odjakživa „Bohovia“.

Kozmická loď Theos – 1 000 000 km od Jupitera

Azakis si pohodlne lebedil vo svojom kresle, ktoré sa automaticky prispôsobovalo jeho telu a ktoré mu vlastnými rukami zostrojil a pri príležitosti jeho prvého medziplanetárneho letu pred niekoľkými rokmi daroval dávny priateľ Remeselník.

„Prinesie ti šťastie,“ povedal mu toho dňa. „Pomôže ti uvoľniť sa a, keď to budeš potrebovať, aj urobiť správne rozhodnutia.”

Dá sa povedať, že sediac v tom kresle urobil veľa rozhodnutí a aj šťastie stálo často na jeho strane. Aj preto sa vždy snažil, aby mal túto drahú spomienku vždy so sebou, a to aj za cenu porušenia mnohých predpisov, podľa ktorých by svoje kreslo používať nemal, predovšetkým na vesmírnej lodi kategórie Bousen-1, teda na takej, na akej sa práve nachádzal.

Modrastý pruh dymu stúpal rovno a rýchlo z cigary, ktorú držal medzi palcom a ukazovákom pravej ruky, zatiaľ čo sa snažil prejsť 4,2 AJ1, ktoré ho ešte stále oddeľovali od cieľa. Napriek tomu, že takéto cesty prekonával už niekoľko rokov, kúzlo temnoty okolitého priestoru prebodávaného miliardami hviezd ešte vždy dokázalo upútať jeho myšlienky. Veľký elipsovitý otvor, presne pred jeho sedadlom, mu poskytoval kompletný výhľad v smere jazdy a on ostával ešte vždy ohúrený tým, že toto jemné silové pole ho dokáže ochrániť pred chladom hviezdneho priestoru a zabraňuje náhlemu úniku vzduchu von, kde by ho nasalo absolútne vákuum zvonku. Smrť by bola určite okamžitá.

Zhlboka sa nadýchol z dlhej cigary a zadíval sa do holografického hľadáčika pred sebou, v ktorom videl unavenú a neoholenú tvár Petriho, svojho druha na tejto výprave, ktorý na druhej strane lode opravoval riadiaci systém odpadového potrubia. Chvíľku sa bavil na tom, ako sa tvár zdeformovala, keď do hľadáčika vyfúkol práve vdýchnutý dym a vytvoril tak vlnivý pohyb pripomínajúci zmyselné pohyby tanečníc, ktoré tak často navštevoval pri svojich návratoch do svojho rodiska a keď si mohol užívať zaslúžený oddych.

Petri, jeho priateľ a spoločník pri dobrodružstvách, mal už takmer tridsaťdva rokov a toto bola jeho štvrtá výprava tohto druhu. Jeho impozantná a masívna postava vyvolávala u všetkých, ktorí ho stretli, vždy obrovský rešpekt. Oči čierne ako nekonečný priestor, tmavé, dlhé a strapaté vlasy mu siahali takmer po plecia, výška takmer dva metre tridsať, široký hrudník a mocné plecia, ktoré by bez akýchkoľvek problémov dokázali zdvihnúť aj dospelého Nebira2, a predsa mal dušu dieťaťa. Mohlo ho dojať aj rozkvitnutie kvetu Soel3, mohol stáť a nekonečné sa očarene dívať na morské vlny narážajúce na alabastrové útesy v Zálive Saraan4. Neuveriteľná osoba, spoľahlivá, lojálna, pripravená obetovať zaňho bez zaváhania aj svoj život. Nikdy by sa nevydal na cestu, keby nemal po svojom boku Petriho. Bola to jediná osoba na svete, ktorej slepo veril a ktorú by nikdy nezradil.

Motory lode, nastavené na let v rámci slnečnej sústavy, vydávali klasické a upokojujúce dvojfázové bzučanie. Tento zvuk jeho vyškoleným ušiam potvrdzoval, že všetko funguje dokonale. Svojím citlivým sluchom by začul zmenu v reakčnej komore s hodnotou 0,0001 Lasig oveľa skôr, než by to zaznamenal dokonalý automatizovaný riadiaci systém. Aj preto získal, napriek svojmu veľmi mladému veku, poverenie veliť lodi kategórie Pegasus.

Mnoho z jeho rovesníkov by dali ruku za to, aby mohli byť tu na jeho mieste. Ale teraz a tu bol on.

Intraokulárny prístroj O^COM zmaterializoval pred sebou novú prepočítanú dráhu. Bolo neuveriteľné, ako predmet s veľkosťou niekoľkých mikrónov zvládal všetky tieto úlohy. Vsunutý priamo do očného nervu dokázal zobrazovať celú ovládaciu dosku prekrývajúc týmto obrazom to, čo videl reálne pred sebou. Na začiatku nebolo jednoduché zvyknúť si na tento diabolský vynález a niekoľkokrát musel bojovať proti pocitu morskej choroby. Teraz si však už nevedel ani predstaviť, čo by si počal bez neho.

Celá slnečná sústava sa otáčala okolo neho v celej svojej očarujúcej veľkoleposti. Maličký modrý bod v blízkosti Jupitera predstavoval polohu jeho lode a tenká červená čiara, o trochu viac zakrivená oproti pôvodnej, už vyblednutej, indikovala novú trajektóriu približovania sa k Zemi.

Gravitačná príťažlivosť najväčšej planéty sústavy bola ohromujúca. Museli nevyhnutne ostať v bezpečnej vzdialenosti a iba sila dvoch motorov Bousen mohla dovoliť lodi Theos uniknúť zo smrteľného objatia.

„Azakis,“ ozvalo sa chrapľavo z prenosnej vysielačky položenej pred ním na konzole. „Mali by sme overiť stav spojov oddelenia šesť.“

„Ešte si to neurobil?“, odpovedal žartovne, pretože si bol istý, že tým priateľa určite naštve.

„Odhoď tú smradľavú cigaru a poď mi pomôcť!“ zahrmel Petri.

Vedel som to.

Podarilo sa mu ho nazlostiť a mal z toho ohromnú srandu.

„Tu som, tu som. Už idem priateľu, len sa nezlosti.“

„Hýb sa, už som štyri hodiny v tomto bordeli a vôbec nemám chuť na žarty.“

Mrzutý ako vždy, ale za nič a pre nikoho by ho neopustil.

Poznali sa už od detstva. Bol to on, kto ho neraz ochránil pred bitkou (bol vždy oveľa väčší než ostatní, už ako dieťa) tým, že svojím masívnym telom ochránil svojho priateľa pred zvyčajnou bandou výtržníkov, ktorí si ho často brali na mušku.

Ako chlapec Azakis nebol vôbec typom, ktorý by nejako mimoriadne priťahoval opačné pohlavie. Často sa obliekal nedbalo, vlasy nosil oholené, telo tenké, neustále pripojený k Sieti5 z ktorej preberal milióny informácií s desaťnásobne vyššou rýchlosťou ako bol priemer. Už ako desaťročný, vďaka svojim značným študijným výsledkom, získal prístup na úrovni C, s možnosťou získavať poznatky, ktoré ostávali tajomstvom pre takmer všetkých jeho vrstovníkov. Neurálne zariadenie N^COM, ktoré zaručovalo takýto druh prístupu, malo však niekoľko malých kontraindikácií. Počas fáz získavania dát musel byť prakticky absolútne sústredený, a vzhľadom na to, že takto trávil väčšinu svojho času, mal v podstate vždy neprítomný výraz. Jeho pohľad býval upretý do prázdna, vôbec si nevšímal čo sa dialo okolo neho. Pravdupovediac, na rozdiel od toho, za čo ho považovali Starešinovia, všeobecne sa o ňom hovorilo že je trošku retardovaný.

Jeho to nezaujímalo.

Jeho smäd po vedomostiach bol bezhraničný. Dokonca aj v noci ostával pripojený a, napriek tomu, že v spánku sa kapacita akvizície, práve v dôsledku nevyhnutnosti absolútnej koncentrácie, drasticky znižovala na hodnotu jedného mizerného 1 %, nechcel premrhať ani chvíľočku svojho života bez možnosti zväčšiť svoje kultúrne pozadie.

Zdvihol sa, naznačil mierny úsmev, a nasmeroval si to k oddeleniu šesť, kde ho už čakal jeho priateľ.

Planéta Zem – Tell el-Mukayyar – Irak

Elisa Hunter sa snažila snáď už tisíci krát osušiť si neznesiteľnú kvapku potu, ktorá sa jej z čela pomaly kĺzala smerom na nos, aby neskôr odkvapla dolu do žeravého piesku. Uplynulo už niekoľko hodín, čo kolenačky pomocou svojho nerozlučného Trowel Marshalltown6 jemne odhrabávala zeminu a pokúšala sa, bez poškodenia, vyniesť na svetlo sveta to, čo pripomínalo hornú časť náhrobného kameňa. Už od začiatku však nebola hlboko presvedčená o tejto téze. V blízkosti Ziqqurat di Ur7, kde pracovala už takmer dva mesiace na základe povolenia, ktoré sa jej podarilo získať vďaka svojej povesti archeologičky a odborníčky na sumerský jazyk, bolo počas vykopávok vykonaných na začiatku XX. storočia nájdených veľa hrobov, ale v žiadnom sa nenašlo podobné dielo. Vzhľadom na zvláštny štvorcový tvar a značné rozmery to viac ako sarkofág pripomínalo „veko“ nejakej nádoby, ktorú niekto zakopal pred tisíckami rokov, aby niečo ochránil alebo skryl.

Bohužiaľ, vzhľadom na to, že sa doteraz podarilo odkryť iba časť horného dielu, nemohla zatiaľ povedať, aká by mohla byť výška tejto nádoby. Klinové písmo pokrývajúce celý viditeľný povrch veka sa nepodobalo na nič, čo kedy videla vo svojom živote.

Preklad textu by si vyžiadal mnoho dní a ešte viac bezsenných nocí.

„Doktorka.“

Elisa zdvihla hlavu a, zacloniac si oči pred slnkom pravou rukou, uvidela svojho pomocníka Hishama, ako sa k nej blíži rýchlymi krokmi.

„Doktorka!“ zopakoval muž, „volajú vás zo základne a zdá sa, že je to súrne.“

„Už idem. Ďakujem Hisham.“

Využila nútenú prestávku a dopriala si glg už vriacej vody z čutory, ktorú mala vždy pripevnenú k opasku.

Telefonát zo základne...To mohlo znamenať iba problémy na obzore.

Zdvihla sa, oklepala si nohavice rozvíriac prach a rozhodne si to nasmerovala k stanu, ktorý fungoval ako výskumná základňa.

Otvorila zips, ktorý udržiaval stan privretý, a vošla dnu. Chvíľku jej trvalo, kým sa oči prispôsobili zmene svetla, ale to jej nezabránilo, aby na monitore ihneď rozpoznala tvár plukovníka Jacka Hudsona, ktorý na ňu čakal nehybne upierajúc zrak do prázdna.

Plukovník oficiálne zodpovedal za strategickú protiteroristickú jednotku so sídlom v Nasiriyi, ale jeho skutočnou úlohou bolo koordinovať sériu vedeckých výskumov, ktoré si objednala a riadila záhadná sekcia ELSAD8. Túto sekciu obklopovalo zvyčajné tajomstvo, ktoré obostiera všetky takéto štruktúry. Takmer nikto nepoznal presné zámery a ciele celej zostavy. Vedelo sa iba to, že výkonný veliteľ bol podriadený priamo prezidentovi Spojených štátov amerických.

Elisu v podstate toto všetko nezaujímalo. Skutočným dôvodom, prečo prijala ponuku zúčastniť sa na jednej z výprav bolo, že by konečne mala príležitosť vrátiť sa na miesta, ktoré milovala najviac na svete a mohla robiť svoju robotu, ktorú by nevymenila za nič na svete a v ktorej, napriek svojmu relatívne mladému veku (tridsaťosem rokov), patrila medzi najlepších a najuznávanejších odborníkov vo svojom odbore.

„Dobrý večer plukovník,“ povedala s najmilším úsmevom, aký dokázala vyčariť. „Čomu vďačím za tú česť?“

„Doktorka Hunterová, prestaňte koketovať. Viete veľmi dobre, prečo vás volám. Povolenie, ktoré ste mali na ukončenie vašich prác už dva dni neplatí a vy by ste už vôbec nemali byť na pracovisku.“

Jeho hlas bol pevný a rozhodný. Tentokrát by na predĺženie povolenia nestačilo ani jej neodolateľné čaro. Preto sa rozhodla vytiahnuť poslednú kartu.

Odkedy sa koalícia vedená Spojenými štátmi 23. marca 2003 rozhodla pre inváziu do Iraku s presným cieľom zvrhnúť diktátora Saddama Husseina obvineného z vlastníctva zbraní hromadného ničenia (obvinenie, ktoré sa potom ukázalo ako nepodložené) a podporiť islamský terorizmus, všetky archeologické vykopávky, ktorých realizácia bola problematická už aj v mierovom období, boli v Iraku úplne zastavené. Až formálne ukončenie vzdoru, ku ktorému došlo 15. apríla 2003, opäť zažala svetlo nádeje pre archeológov na celom svete, že sa budú môcť znovu priblížiť k jednému z miest, o ktorých sa predpokladá, že sa na nich vyvíjali najstaršie civilizácie a šírili odtiaľ svoju kultúru po celej zemeguli. Rozhodnutie irackých orgánov, na konci roku 2011, znovu otvoriť miesta vykopávok s neoceniteľnou historickou hodnotou s cieľom „pokračovať v zhodnocovaní vlastného kultúrneho bohatstva“ nakoniec premenila nádej na istotu. Pod záštitou OSN a po získaní nespočetných povolení podpísaných a ratifikovaných ešte väčším počtom „orgánov“ mohlo niekoľko skupín výskumníkov, zvolených na základe prísneho výberu a pod dohľadom príslušných vymenovaných komisií, pracovať počas obmedzenej doby v niektorých hlavných archeologických oblastiach na irackom teritóriu.

„Drahý plukovník,“ povedala priblížiac sa čo najviac k web kamere tak, aby jej smaragdovo zelené oči dosiahli efekt, v ktorý dúfala. „Máte úplnú pravdu.”

Dobre vedela, že ak dá svojmu protivníkovi na začiatku za pravdu, naladí ho pozitívnym spôsobom.

„Ale už sme veľmi blízko.“

„Blízko čoho?“ zahrmel plukovník dvíhajúc sa zo stoličky a opierajúc sa dlaňami o písací stôl. „Už týždne mi opakujete ten istý refrén. Už nie som ochotný dávať vám furt za pravdu bez toho, že by som videl na vlastné oči niečo konkrétne!“

„Ak ma dnes poctíte svojou prítomnosťou na večeri, s radosťou vám ukážem niečo, čo vás presvedčí. Čo vy na to?“

Za zvyšok mohli jej snehobiele zuby odhalené v žiarivom úsmeve a to, ako si rukou prešla po dlhých svetlých vlasoch. Bola si takmer istá, že ho presvedčila.

Plukovník zvraštil obočie a snažil sa udržať hrozivý pohľad, ale aj on už veľmi dobre vedel, že takému návrhu neodolá. Elisa sa mu vždy veľmi páčila a večera medzi štyrmi očami ho lákala.

Nakoniec, napriek svojim štyridsiatim ôsmim rokom, bol ešte vždy pekným chlapom. Atletická postava, výrazné črty, krátke prešedivené vlasy, uhrančivý pohľad očí intenzívnej modrej farby, vynikajúci všeobecný rozhľad, ktorý mu umožňoval diskutovať s kýmkoľvek o nespočetných témach, a toto všetko spojené s nepopierateľným čarom uniformy z neho robili rozhodne „zaujímavý“ exponát mužského rodu.

„No dobre,“ odfrkol plukovník, „ale ak mi dnes večer nedonesiete niečo prevratné, môžete si pozbierať všetky svoje lopatky a začať baliť kufre“. Snažil sa použiť čo najprísnejší tón, ale nevyšlo mu to veľmi dobre.

„Nech ste pripravená o 20,00. Pošlem po vás auto do vášho hotela,“ a prerušil komunikáciu. Trošku ho aj mrzelo, že sa s ňou ani nerozlúčil.

Dočerta, musím sa poponáhľať. Ostáva mi už iba pár hodín do zotmenia.

„Hisham“, skríkla vystrčiac hlavu zo stanu. „Rýchlo, zožeň celú skupinu. Potrebujem všetkých, musíme s tým pohnúť.“

Rýchlymi krokmi prebehla pár metrov, ktoré ju delili od vykopávok, len sa tak za ňou víril prach. O pár minút ju dostihli všetci a čakali na príkazy.

„Ty, prosím ťa, odstráň piesok z tohto rohu,“ prikazovala označiac najvzdialenejší roh kameňa. „A ty mu pomôž. Ale dávajte veľký pozor, ak je to to, čo si myslím, tak by nás ten kameň mohol zachrániť.”

Kozmická loď Theos – Obežná dráha Jupitera

Malý, ale mimoriadne pohodlný guľový modul na interný presun prechádzal priemernou rýchlosťou približne 10 m/s chodbou číslo tri, a dopravoval Azakisa k vchodu do oddelenia, v ktorom už naňho čakal priateľ Petri.

Loď Theos, tiež guľovitého tvaru s priemerom deväťdesiatšesť metrov, bola vybavená osemnástimi trubicovými chodbami. Každá z chodieb mala dĺžku o trochu viac než tristo metrov a chodby, pripomínajúce poludníky, boli skonštruované vo vzájomnej vzdialenosti desiatich stupňov a pokrývali celý povrch. Každá z dvadsiatich troch úrovní s výškou štyroch metrov, okrem centrálneho úložného priestoru (jedenásta úroveň), ktorá merala dvojnásobok, sa dala dosiahnuť veľmi jednoducho vďaka „zastávkam“, ktoré boli v každej chodbe na každom poschodí. V praxi to znamenalo, že cesta z jedného na druhý najvzdialenejší bod v lodi trvala maximálne pätnásť sekúnd.

Brzdenie modulu bolo takmer nepostrehnuteľné. Dvere sa otvorili s miernym zapískaním a za nimi sa objavil Petri stojaci na rozkročených nohách a s prekríženými rukami.

„Čakám na teba už hodiny,“ ozval sa nepresvedčivým hlasom. „Už si konečne prestal zanášať vzduchové filtre tým hnusom, čo si vždy nosíš so sebou?“ Narážka na cigaru bola mierne zlomyseľná.

Ignorujúc provokáciu Azakis s úsmevom vytiahol z opasku prenosný analyzátor a aktivoval ho pohybom palca.

„Podrž mi toto a poďme na to,“ povedal podávajúc mu jednou rukou prístroj, zatiaľ čo druhou sa snažil umiestniť senzor do vnútra spoja po svojej pravici. „Prílet je naplánovaný o približne 58 hodín a mám trošku obavy.”

„Prečo?“ opýtal sa nevinne Petri.

„Neviem ti povedať. Mám taký pocit, že nás čaká škaredé prekvapenie.“

Prístroj, ktorý držal v ruke Petri, začal vydávať sériu zvukov s rôznymi frekvenciami. Pozeral naň a nemal ani šajnu o tom, čo by mali znamenať. Zdvihol zrak a na tvári svojho priateľa sa snažil zachytiť nejaký náznak, ale nepostrehol nič. Azakis veľmi opatrným pohybom premiestniť senzor do ďalšieho spoja. Analyzátor vygeneroval ďalšiu sériu nedešifrovateľných zvukov. A potom nič, ticho. Azakis vytiahol prístroj z ruky svojho druha, pozorne si prezrel výsledky a usmial sa.

„Všetko v poriadku. Môžeme pokračovať.“

Až vtedy si Petri uvedomil, že už hodnú chvíľu nedýchal. Náhle prudko vydýchol a okamžite sa dostavil pocit úľavy. Porucha, aj minimálna, niektorého spoja mohla nenapraviteľne ohroziť ich výpravu a donútiť ich na čo najrýchlejšiu cestu nazad. A to bolo posledné, čo by si želali. Už boli skoro v cieli.

„Idem sa dať trochu do poriadku,“ povedal Petri snažiac sa dostať zo seba prach. „Návšteva odpadových výfukových potrubí je vždy taká...“ a skrútiac hornú peru dodal „poučná!”

Azakis sa usmial. „Uvidíme sa pri palubnej doske.“

Petri si privolal kabínu a o sekundu ho už nebolo vidno.

Centrálny systém komunikoval, že obežná dráha Jupitera bola prekonaná bez problémov a že bez prekážok smerujú k Zemi. Jemným, ale rýchlym pohybom očí doprava Azakis požiadal svoj O^COM, aby mu znovu ukázal dráhu. Modrý bod pohybujúci sa po červenej krivke sa teraz premiestnil bližšie k obežnej dráhe Marsu. Count-down indikujúci čas do príletu zobrazoval presne 58 hodín a rýchlosť lode dosahovala 3 000 km/s. Čím ďalej, tým bol nervóznejší. Na druhej strane, loď, ktorou cestovali, bola prvá kozmická loď vybavená novými motormi Bousen, ktoré fungovali na úplne inom základe ako predchádzajúce typy. Projektanti tvrdili, že boli schopné poháňať loď rýchlosťou blízkou desatine rýchlosti svetla. Zatiaľ sa na to neodvážil. Zatiaľ sa mu rýchlosť 3 000 km/s zdala pre inauguračnú cestu viac ako dostatočná.

Z päťdesiatich šiestich členov posádky, ktorí by boli normálne sa palube lode Theos, vybrali pre túto výpravu iba ôsmich, vrátane Petriho a Azakisa. Dôvody, ktoré zobrali do úvahy Starešinovia neboli úplne vyčerpávajúce. Obmedzili sa na konštatovanie, že vzhľadom na charakter výpravy a cieľ sa mohli vyskytnúť problémy a teda by bolo lepšie nevystavovať zbytočne riziku mnohé životy.

Takže nás by mohli obetovať? Čo sú to za úvahy. Vždy to končilo rovnako. Keď bolo treba riskovať, koho postavili do prvého radu? Azakisa a Petriho.

Dá sa však povedať, že ich sklon k dobrodružstvu a aj značné schopnosti vyriešiť „komplikované“ situácie im umožnili využívať určité výhody vyhradené len pre vyvolených.

Azakis žil v obrovskej miestnosti v prekrásnom meste Saaran nachádzajúcom sa na juhu Kontinentu, ktorá sa až donedávna používala ako sklad pre mestských Remeselníkov. Vďaka svojim „výhodám“ sa stal jej vlastníkom a získal aj povolenie na jej modifikáciu podľa vlastnej vôle.

Južnú stenu úplne nahradilo silové pole podobné tomu, ktoré sa používalo v jeho kozmickej lodi, čo mu umožňovalo, priamo z jeho automaticky prispôsobiteľného kresla, obdivovať prekrásny záliv pod ním. V prípade nevyhnutnosti sa však celá stena mohla premeniť na obrovský trojrozmerný systém, prostredníctvom ktorého sa dalo zobrazovať súčasne až dvanásť simultánnych vysielaní Siete. Neraz mu tento sofistikovaný riadiaci systém umožnil so značným predstihom získať rozhodujúce informácie, čo mu pomohlo pri skvelom riešení aj veľmi komplikovaných situácií. Už sa toho nemohol vzdať.

Krídlo, ktoré predtým slúžilo na skladovacie účely, bolo naopak vyhradené jeho zbierke „suvenírov“ z výprav do kozmického priestoru z minulých rokov. Každý z nich mu pripomínal niečo zvláštne a vždy, keď sa ocitol uprostred tejto kopy najčudesnejších predmetov, ďakoval za to, že bol ešte tam nielen osudu, ale aj, a to predovšetkým, svojmu vernému priateľovi, ktorý mu viackrát zachránil holý život.

Petri, naopak, aj keď sa vždy vyznačoval vynikajúcimi študijnými výsledkami, nebol nikdy milovníkom najnovších technologických výdobytkov. Aj keď bol schopný bez problémov pilotovať prakticky všetky typy lietadiel, aj keď dokonale poznal každý model zbrane a všetky lokálne a interplanetárne komunikačné systémy, veľmi často pri rozhodovaní a pri riešení problémov uprednostňoval vlastný inštinkt a svoje schopnosti. Neraz ho vlastnými očami videl, ako v krátkom čase premenil kopu neforemných káblov na hnací prostriedok alebo na obrannú zbraň. Bol neuveriteľný, dokázal skonštruovať čokoľvek, čo potreboval. Za to čiastočne vďačil schopnostiam, ktoré zdedil od svojho otca, šikovného Remeselníka, ale predovšetkým svojmu oduševneniu pre Umenie. Od detstva ho nesmierne priťahovali manuálne schopnosti Remeselníkov, ktorí dokázali premeniť bezbrannú hmotu na užitočné a technologické predmety, pričom nechávali nedotknutú ich vnútornú „krásu“.

Naraz ho vyrušil nepríjemný, prerušovaný a hlasný zvuk, ktorý ho vrátil do reality. Nečakane sa aktivoval automatický alarm signalizujúci priblíženie sa k nejakému objektu.

Nasiriya – Hotel

Hotel určite nespadal do kategórie „päťhviezdičkových“, ale pre ňu, ktorá bola zvyknutá tráviť dlhé týždne v stane uprostred púšte, aj jednoduchá sprcha predstavovala luxus. Elisa sa odovzdala prúdu teplej a posilňujúcej vody, ktorá jej masírovala krk a plecia. Jej telo to určite potrebovalo a ocenilo sériou príjemných zimomriavok, ktoré jej prešli viackrát po celom chrbte.

Dôležitosť niektorých vecí, si uvedomíme, až keď ich stratíme.

Zo sprchy vyšla až po desiatich minútach. Para zahmlila zrkadlo zavesené úplne nakrivo. Skúsila ho narovnať, ale ihneď po narovnaní sa vrátilo do pôvodnej šikmej polohy. Rozhodla sa ignorovať to. Okrajom uteráka utrela zo zrkadla kvapôčku a pozrela sa na svoj odraz. Keď bola mladšia, viackrát jej ponúkli prácu modelky, dokonca aj herečky. Možno by dnes bola filmovou hviezdou alebo manželkou nejakého bohatého futbalistu, ale peniaze ju nikdy príliš nelákali. Uprednostnila pot, dýchanie prachu, štúdium starovekých listín a návštevy odľahlých miest. Dobrodružstvo mala vždy v krvi a vzrušenie, ktoré cítila pri nájdení nejakého starého diela, pri objavení stôp pochádzajúcich z obodbí pred tisíckami rokov, to sa nedalo porovnať s ničím iným.

Priblížila sa k zrkadlu, trochu viac ako zvyčajne, až natoľko, že v kútikoch očí videla neústupné malé vrásky. Rukou automaticky zašla do vrecka s kozmetikou a vybrala jeden z krémov, ktoré ti „za týždeň uberú desať rokov“. Starostlivo si ho naniesla na celú tvár a ešte raz si dôkladne prezrela tvár. No čo sa dalo čakať, zázrak? Na druhej strane, na výsledok bolo treba čakať „sedem dní“.

Usmiala sa nad sebou a nad všetkými ženami, ktoré sa dali zbalamutiť reklamou.

Hodiny zavesené nad posteľou ukazovali 19,40. No tak toto určite nezvládane, má na prípravu iba dvadsať minút.

Čo najrýchlejšie sa poutierala, dlhé svetlé vlasy nechala mierne vlhké a otvorila skriňu z tmavého dreva, kde mala niekoľko slávnostnejších šiat, ktoré si so sebou zobrala. Pri inej príležitosti by strávila hodiny úvahami, ktoré šaty by boli najvhodnejšie pre túto príležitosť, ale pre dnešný večer bola voľba skutočne obmedzená. Bez dlhého rozmýšľania si vybrala čierne krátke šaty. Boli veľmi pôvabné, rozhodne vyzývavé, ale nie vulgárne, s veľkorysým výstrihom zvýrazňujúcim jej „trojky“. Šaty nonšalantným pohybom ruky pohodila na posteľ.

19,50. Napriek tomu, že bola žena, nenávidela neskoré príchody.

Vyzrela z okna a zbadala tmavý SUV, neuveriteľne lesklý, tesne pred východom z hotela. Mladík vo vojenskej uniforme, ktorý bol očividne šoférom vozidla, sa opieral o kapotu a čakanie si krátil pokojným fajčením cigarety.

Snažila sa zvýrazniť si oči ceruzkou a maskarou, potom si prešla rúžom po perách a, snažiac sa ho rozotrieť rovnomerne pohybmi pier posielaním bozkov do prázdna, si pripla svoje obľúbené náušnice, aj keď sa musela potrápiť s nájdením „dierok“.

Až teraz si uvedomila, že už dávno netrávila večer vonku. Kvôli robote sa vždy túlala po svete a nikdy nedokázala nájsť niekoho, s kým by mohla mať stabilný vzťah trvajúci dlhšie než niekoľko mesiacov. Vrodený materský inštinkt fungujúci v každej žene, ktorý sa jej od dievčenských rokov darilo vždy úspešne potlačiť, sa teraz, keď biologické hodiny začínali odpočítavať posledné minúty, ozýval čoraz častejšie. Možno by bolo načase vážne sa nad tým zamyslieť a vytvoriť rodinu.

Čo najrýchlejšie túto myšlienku potlačila. Natiahla si šaty, obula jediný pár lodičiek s vysokým opätkom, ktorý mala so sebou a širokým gestom si na obe strany krku naniesla svoj obľúbený parfém. Ešte hodvábnu šatku a väčšiu čiernu kabelku. Bola pripravená. Posledný pohľad do zrkadla s niekoľkými škvrnami zaveseného na stene pri dverách jej potvrdil dokonalý vzhľad. Urobila otočku a spokojná sama so sebou vyšla z dverí.

Mladý vodič potom, čo zatvoril ústa, ktoré sa mu mimovoľne otvorili pri pohľade na Elisu vychádzajúcu krokom modelky z hotela, zahodil práve zapálenú druhú cigaretu a poponáhľal sa otvoriť jej dvere auta.

„Dobrý večer, doktorka Hunterová. Môžeme ísť?“ opýtal sa váhavo vojak.

„Dobrý večer,“ odpovedala vyčariac svoj prekrásny úsmev. „Som hotová.“

„Ďakujem za zvezenie“, dodala pri nastupovaní do auta, dobre si vedomá toho, že sa jej mierne nadvihne sukňa a zarazenému vojakovi odhalí časť nôh.

Vždy mala rada, keď ju obdivovali.

Kozmická loď Theos – Alarm priblíženia

Systém O^COM pred Azakisom okamžite stelesnil zvláštny predmet, ktorého obrysy ešte neboli dobre definované v dôsledku nízkeho rozlíšenia hľadáčikov s dlhým dosahom, ktoré ho monitorovali. Určite sa pohyboval a rozhodne sa približoval k ich lodi. Varovný systém pre prípady priblíženia iných telies vyhodnotil pravdepodobnosť zrážky lode Theos s neznámym telesom na viac ako 96 %, pokiaľ ani jedno z telies nezmení svoju dráhu.

Azakis sa poponáhľal a skočil do najbližšieho modulu na presun. „Palubná doska,“ kategoricky prikázal automatickému systému riadenia.

Po piatich sekundách sa dvere so zasyčaním otvorili a na veľkej centrálnej obrazovke veliteľského pracoviska sa zobrazil, ešte stále veľmi rozmazaný, obraz predmetu približujúceho sa po dráhe zrážky s ich loďou.

Takmer súčasne sa otvorili dvere druhého modulu, z ktorého vyskočil zadychčaný Petri.

„Čo sa do čerta robí?“ spýtal sa priateľa, „V tejto zóne by nemali byť meteority,“ povedal prekvapený, aj on s pohľadom upretým na veľkú obrazovku.

„Nemyslím, že je to meteorit.“

„Ak to nie je meteorit, tak čo to je?“ opýtal sa Petri, viditeľne prestrašený.

„Ak okamžite nezmeníme trasu, uvidíš to na vlastné oči, keď sa nám to vrazí priamo do palubnej dosky!“

Petri sa okamžite chopil navigačných pák a zadal mierny odklon od pôvodne nastavenej trajektórie.

„Náraz o 90 sekúnd,“ ohlásil teplý ženský hlas systému približovania bez akýchkoľvek emócií. „Vzdialenosť telesa: 276 000 kilometrov, približuje sa.»

„Petri, rob niečo, prosím ťa a urob to rýchlo!“ skričal Azakis.

„Už robím, ale hentá vec letí rozhodne príliš rýchlo“.

Odhad pravdepodobnosti nárazu, zobrazovaná na obrazovke vpravo od objektu, sa pomaly znižoval. 90 %, 86 %, 82 %.

„Tak toto asi nezvládneme,“ hlesol Azakis.

„Priateľu, taký zázračný objekt, čo by zničil moju loď, ešte nevyrobili,“ podotkol s diabolským úsmevom.

Obratom, následkom ktorého na chvíľku obaja stratili rovnováhu, nastavil Petri na oboch motoroch Bousen dočasnú zmenu polarity. Kozmická loď sa na pár okamihov, ktoré sa im však zdali nekonečné, roztriasla a iba sofistikovaný systém umelej gravitácie, ktorý okamžite zaistil kompenzáciu zmeny, zabránil tomu, aby dvaja členovia posádky narazili do steny pred nimi.

„Pekný ťah,“ zvolal Azakis a potľapkal priateľa po pleci. „Teraz však, ako chceš zastaviť rotáciu?“ Predmety okolo nich sa už začali dvíhať a krúžiť v miestnosti.

„Vydrž chvíľku,“ povedal Petri a stláčal naďalej tlačidlá a hýbal páčkami.

„Stačí, aby som ...“ Pár kvapiek potu mu pomaly stekalo po čele.

„...otvoril...,“ pokračoval, zatiaľ čo všetko, čo bolo v miestnosti lietalo bez kontroly okolo nich. Aj oni dvaja sa začali dvíhať zo zeme. Systém umelej gravitácie už nedokázal kompenzovať obrovskú odstredivú silu, ktorá sa začala generovať. Čím ďalej, tým boli ľahší.

„... dvere tri!“ skričal nakoniec Petri, zatiaľ čo všetky predmety spadli naraz na zem. Ťažký odpadkový kôš zasiahol Azakisa presne medzi tretie a štvrté rebro a on vydal hlasný ston. Petri, z pol metrovej výšky, kde sa vznášal, spadol pod riadiaci panel a nadobudol dosť nezvyčajnú a komickú polohu.

Odhad pravdepodobnosti zrážky klesol na 18 % a ďalej rýchlo klesal.

„Všetko v poriadku?“ uisťoval sa Azakis, snažiac sa maskovať pichnutie v narazenom boku.

„Ale hej. Som v poriadku, neboj,“ odpovedal Petri vstávajúc.

Okamih potom už Azakis kontaktoval zvyšok posádky, ktorej členovia pohotovo komunikovali svojmu veliteľovi, že neutrpeli žiadne zranenia a že aj zariadenie je v poriadku.

Práve vykonaný obrat mierne odchýlil loď Theos od predchádzajúcej trasy a podtlak vyvolaný otvorením dvierok bol okamžite kompenzovaný automatizovaným systémom.

6 %, 4 %, 2 %.

„Vzdialenosť od telesa: 60 000 km,“ oznámil hlas.

Obaja prestali dýchať a napäto čakali, kým sa nepriblížili na vzdialenosť 50 000 km, po prekonaní ktorej by sa aktivovali senzory s krátkym dosahom. Tieto sekundy sa im zdali nekonečné.

„Vzdialenosť od telesa: 50 000 km. Senzory krátkeho dosahu aktivované.“

Rozmazaný obraz pred nimi nečakane nabral formu. Predmet sa naraz zjavil jasne na obrazovke, videli každý jeho detail. Obaja priatelia sa obrátili súčasne, rozšírenými očami sa snažili zachytiť pohľad toho druhého.

„Neuveriteľné!“ zvolali jednohlasne.

Nasiriya – Reštaurácia Masgouf

Plukovník Hudson sa nervózne prechádzal tam a späť po uhlopriečke haly pred hlavnou sálou reštaurácie. Každú minútu sa pozeral na taktické hodinky, ktoré mával vždy na ľavom zápästí a nikdy ich neskladal, ani pri spaní. Bol vzrušený ako chalan na svojom prvom rande.

Čakanie si krátil popíjaním Martini s ľadom a s plátkom citrónu, ktoré mu pripravil fúzatý barman zvedavo ho pozorujúci spod hustého obočia, zatiaľ čo lenivo utieral poháre na dlhej stopke.

Alkohol, samozrejme, nebol v islamských krajinách povolený, ale tento večer predstavoval výnimku. Malá reštaurácia bola celá vyhradená iba pre nich dvoch.

Plukovník, chvíľu po ukončení konverzácie s doktorkou Hunterovou, zavolal majiteľovi podniku a výslovne ho požiadal o špecialitu podniku, Masgouf, podľa ktorej bola reštaurácia pomenovaná. Vzhľadom na problémy so získavaním hlavnej suroviny, jesetera žijúceho v rieke Tigris, sa chcel uistiť, že ho v reštaurácii dostanú. Okrem toho vedel, že na jeho prípravu treba aspoň dve hodiny, preto chcel, aby večeru pripravili bez náhlenia, dokonale.

Keďže maskáčová uniforma sa mu pre túto príležitosť nezdala vhodná, rozhodol sa oprášiť svoj tmavý oblek, na ktorom svietila značka Valentino, skombinovať ho s bielo-sivou pásikovanou hodvábnou kravatou štýlu Regimental. Čierne topánky, vyleštené, ako ich dokáže vyleštiť iba vojak, boli tiež talianske. Taktické hodinky k tomu síce vôbec nesedeli, ale bez nich by sa nedokázal zaobísť.

„Prichádzajú.” Škriekavý hlas sa ozval z prijímača podobného mobilnému telefónu, ktorý mal plukovník vo vnútornom vrecku saka. Vypol ho a vyzrel von cez sklo dverí.

Veľké tmavé auto prešlo cez pokrčenú igelitovú tašku, ktorá, postrkovaná miernym večerným vánkom, poskakovala uprostred cesty. Po prudkom zabočení zastavilo priamo pred vchodom reštaurácie. Vodič chvíľku počkal, kým sa znovu usadí zvírený prach, potom opatrne vystúpil z auta. Zo slúchadla, ktoré mal vsunuté v pravom uchu, zaznelo niekoľkokrát „all clear”. Pozorne si obzrel vopred určené stanovištia, kým sa neuistil, že všetci jeho druhovia sú na mieste a pripravení postarať sa o bezpečnosť oboch hostí počas celej doby večere.

Zóna bola bezpečná.

Otvoril zadné dvere, natiahol opatrne pravú ruku a pomohol svojmu hosťovi vystúpiť z auta.

Elisa poďakovala vojakovi za láskavosť a ladne vystúpila z vozidla. Pozrela nahor a kým jej pľúca vdychovali čistý večerný vzduch, dopriala si pohľad na čarovné predstavenie, ktoré dokáže ponúknuť iba hviezdna obloha nad púšťou.

Plukovník chvíľku váhal, či jej má isť oproti alebo ostať vnútri miestnosti a počkať, kým nevojde. Nakoniec sa rozhodol, že ostane sedieť kde je, dúfajúc, že by takto lepšie zamaskoval svoje rozrušenie. Tváriac sa nezaujato sa priblížil k pultu, sadol si na vysokú stoličku, oprel sa ľavým lakťom o tmavú drevenú dosku, pokrútil pohárom, čím rozvíril zvyšok nápoja, ktorý v ňom ostal a pozoroval citrónové semienko, ako pomaly sadalo na dno.

Dvere sa otvorili so slabým zaškrípaním a vojak – vodič vstúpil ako prvý, aby skontroloval, či je všetko v poriadku. Plukovník mu zľahka pokynul hlavou, preto sprievodca voviedol Elisu do vnútra a širokým gestom ruky jej dal prednosť.

„Dobrý večer, doktorka Hunterová,“ pozdravil plukovník zdvihnúc sa zo stoličky a vykúzliac svoj najčarovnejší úsmev. „Mali ste pohodlnú cestu?“

„Dobrý večer, plukovník,“ odpovedala Elisa s rovnako čarovným úsmevom. „Všetko v poriadku, ďakujem. Váš vodič bol naozaj veľmi pozorný.“

„Môžete ísť, ďakujem,“, povedal plukovník autoritatívnym hlasom sprievodcovi, ktorý ho vojensky pozdravil, otočil sa na podpätku a zmizol v tme.

„Aperitív, pani doktorka?“ opýtal sa plukovník a gestom ruky privolal fúzatého barmana.

„To isté, čo pijete vy,“ ihneď odpovedala Elisa ukážuc na pohár Martini, ktorý plukovník ešte stále držal v ruke. Potom dodala: „Môžete ma volať Elisa, plukovník, bude to tak lepšie.“

„Výborne. A ty ma volaj Jack, „plukovníka“ necháme pre vojakov.“

To je dobrý začiatok, pomyslel si plukovník.

Barman starostlivo pripravil druhé Martini a položil ho pred nového hosťa. Ona priblížila svoj pohár k plukovníkovmu poháru a zacinkala nimi.

„Na zdravie,“ povedala s úsmevom a štedro si z pohára odpila.

„Elisa, musím povedať, že dnes večer si naozaj prekrásna“, povedal plukovník a prebehol ju rýchlo očami od hlavy až po päty.

„Ani ty nevyzeráš zle. Uniforma môže mať svoje čaro, ale mne sa páčiš oveľa viac takto,“ povedala so zlomyseľným úsmevom a naklonila hlavu trošku nabok.

Jack, trošku v rozpakoch, obrátil svoju pozornosť na obsah pohára, ktorý mal ešte stále v ruke. Chvíľku ho pozoroval a potom vypil všetko jedným dúškom.

„Čo povieš, premiestnime sa k nášmu stolu?“

„Vynikajúci nápad,“ odpovedala „som hladná ako vlk.“

„Dal som pripraviť špecialitu podniku. Dúfam, že ti bude chutiť.“

„Nie, nehovor, že si naozaj dokázal dal pripraviť Masgouf,“ zvolala a rozšírila svoje krásne zelené oči úžasom. „Je prakticky nemožné uloviť jesetera v Tigrise v tomto období.“

„Ak mám hosťa ako ty, nemohol som žiadať menej ako to najlepšie,“ odpovedal plukovník potešený, pretože videl, že jeho snaha bola skutočne ocenená. Nežne jej podal pravú ruku a vyzval ju, aby ho nasledovala. Ona mu ruku so zlomyseľným úsmevom stisla a nechala sa odprevadiť k stolu.