Leibnizovo kritérium - Maurizio Dagradi - ebook
Opis

Náhodný vedecký objav znamená začiatok vzrušujúceho dobrodružstva, ktorý posúva hranice vedy a pokúša sa o ich prekročenie. Protagonisti sú vedení po neobvyklých, nečakaných cestách a sú nútení čeliť nezvyčajným situáciám. Dobrodružstvo vedy a technológie sa presúva aj do vnútra niektorých postáv, ktoré odhaľujú doteraz nepoznané aspekty vlastnej intimity a sexuality. Príbeh v rýchlom slede emocionálnych udalostí a zvratov vtiahne čitateľa a udrží ho so zatajeným dychom od začiatku až do konca.PUBLISHER: TEKTIME

Ebooka przeczytasz w aplikacjach Legimi na:

Androidzie
iOS
czytnikach certyfikowanych
przez Legimi
Windows
10
Windows
Phone

Liczba stron: 989

Odsłuch ebooka (TTS) dostepny w abonamencie „ebooki+audiobooki bez limitu” w aplikacjach Legimi na:

Androidzie
iOS

LEIBNIZOVO KRITÉRIUM

_

Maurizio Dagradi

Preklad: Jaroslava Hribiková

Predslov

Čitatelia, vrátane mňa, nemajú radi predslovy a tak budem stručný.

Táto kniha má za cieľ otvoriť myseľ mnohým skeptikom, ktorí inštinktívne necítia, že vesmír je plný života alebo tým, ktorí sa touto otázkou ešte nezaoberali.

Ten, kto sa už pokúsil vysvetľovať ako to v skutočnosti funguje viac či menej podloženým spôsobom, viac či menej vedecky, viac či menej filozoficky, bezpochyby zistil, že počet osôb, ktoré dokázal seriózne presvedčiť je smiešny v porovnaní s množstvom, ktoré oslovil. Nepoznám dôvod, neviem, či je to otázka genetickej výbavy alebo informácií, s ktorými prišli do kontaktu v ranej mladosti alebo je v tom niečo iné. Faktom ostáva, že táto smutná situácia je pre ľudskú rasu, ktorá je iba jednou z množstva rás rozptýlených v celom vesmíre, zahanbujúca.

Páči sa mi myšlienka, že práve v tejto chvíli nejaký podobný domýšľavý rojko na prvej planéte Epsilon Eridani píše podobný predslov k podobnej knihe v snahe presvedčiť svojich čitateľov, že môžu existovať rasy s dvoma nohami a dvoma rukami bez toho, aby dýchali plynný formaldehyd.

Doplňujúci predslov

Ak ste sa dostali až sem, milujem vás. Milujem vás, lebo máte iskru alebo ju chcete zapáliť.

Zatiaľ sa rozlúčte s tými, ktorí sa nedostali až sem a teraz mi zlorečia najkrvavejšími a najponižujúcejšími urážkami, aké sa v ch slovníku nachádzajú. Určite sa vrátia na miesto, kde si kúpili túto knihu, buchnú ňou o pult a budú si nárokovať vrátenie peňazí alebo aspoň výmenu za inú knihu. Nešťastnému zamestnancovi predvedú celé svoje rozhorčenie na adresu vydavateľa, ktorý má otrasný vkus a odvážil sa vydať taký paškvil. Tieto osoby s nami nikdy nebudú zdieľať našu pravdu, ktorá presahuje náboženstvo uzurpujúce si právo na pravdu, pretože si to vyžaduje dávku viery.

Prológ

Bojová helikoptéra sa vznášala desať metrov nad zapáchajúcim močiarom a keďže sa jej zadný rotor chvíľami zasekával, trup sa prirodzene začal krútiť proti smeru otáčania hlavného rotora. Len čo sa chod rotora ustálil, obnovila sa po desivom naklonení krehká rovnováha, až kým nedošlo k ďalšiemu nakloneniu, ktoré pokojne mohlo byť posledné. S odstaveným zadným rotorom by sa helikoptéra začala otáčať okolo vlastnej osi bez akejkoľvek možnosti jej ovládania.

V kabíne bojoval pilot o udržanie rovnováhy a pozície jemným, presným stláčaním ovládačov, ktoré bolo v očividnom rozpore s jeho celkovým stavom. Z ľavého ramena mu trčal kus čelného skla z kabíny, ktoré ostalo zabodnuté do mäkkého svalu do hĺbky hádam päť centimetrov a krvavá škvrna na leteckej kombinéze okolo rany sa rýchlo zväčšovala k mužovej ruke a hrudi. Množstvo ďalších sklenených úlomkov sa roztrúsilo do jeho lona a na podlahu pilotnej kabíny.

Druhý pilot, vyvrátený po jeho pravici, bol pripútaný k sedadlu a hrdlo mal prerezané ďalším úlomkom skla. Krv, neprestajne pumpovaná nič netušiacim srdcom, sa hojne rinula z krčnej tepny.

Veliteľ sa snažil udržať vrtuľník bez pohybu nad určeným miestom. Aby sa mu to podarilo mohol použiť iba vizuálne oporné body, pretože po tom, čo sa rozbilo čelné sklo a jeho zasiahli črepiny, pohľad na kolegovu ranu mu spôsobil vyvrátenie obsahu žalúdka na riadiaci panel a prístroje nebolo vidieť pod vrstvou žltkastej tekutiny. S úplne nespoľahlivým zadným rotorom si nemohol dovoliť pustiť ovládanie z ruky ani na niekoľko sekúnd, potrebných na dostatočné vyčistenie základného prístrojového vybavenia.

Jediné oporné body, ktoré mal k dispozícii, boli vzdialený horizont s neobvyklým fialovým sfarbením súmraku na tomto prekliatom mieste a temný les po jeho ľavici, z ktorého sa pred niekoľkými minútami vynorili ďalší členovia expedície.

V nákladnom priestore za pilotnou kabínou ležali v neprirodzenej polohe dvaja vojaci ako pohodené vrecia zemiakov. Jeden bol mohutný, strednej postavy, mal čierne vlasy a niekoľkodňové strnisko. Pravú nohu mal k doštičkám pripevnenú tak, aby sa narovnala zlomená stehenná kosť, nohavice mal prerezané a bol bosý. Celú nohu mu pokrývala zrazená krv. Kvôli otvorenej zlomenine a veľkej strate krvi upadol do bezvedomia. Tep mal slabý a pomalý, telo bolo chladné a mŕtvolne bledé.

Druhým vojakom bola žena. Krátke plavé vlasy mala zlepené uschnutou krvou z veľkej rany na hlave, nad ľavým uchom. Prišla úplne o kus kože s vlasmi s priemerom najmenej šesť centimetrov a toto zohyzdenie bolo v porovnaní s jemnými črtami tváre dievčiny s oblúkovou čeľusťou, mierne klenutou bradou, príjemne zašpicateným nosom a mäsitými perami, úplne absurdné. Mala zatvorené oči, ale viečka sa jej hýbali bez toho, aby ich pootvorila. Pery sa chveli akoby nečujne rozprávala a telo sa triaslo pod vplyvom vysokej teploty.

Uniformy oboch boli úplne anonymné a bez akéhokoľvek označenia. Žiadna výložka s menom, žiadne hodnosti, nič, podľa čoho by ich bolo možné identifikovať. Obaja boli zo SAS, špeciálnych vzdušných jednotiek, ktoré majú najlepší výcvik na svete. Boli to najlepší bojovníci, rýchli, účinní, smrtonosní, pripravení na operácie a prežitie v nemožných podmienkach, v akomkoľvek podnebí a proti každému nepriateľovi. Ich misie mali vždy najvyššie utajenie, takže ich identita musela byť ukrytá.

Teraz tu boli bezbranní a každé naklonenie helikoptéry ich odhodilo a jediná vec, ktorá bránila, aby vypadli cez okraj bolo lano pripevnené k ich opasku a k držadlu v batožinovom priestore.

Zbrane na palube boli celkom prázdne, vrátane úplne novej plazmovej, ktorá sa hojdala napoly vytrhnutá z držadla pod bruchom helikoptéry. Išlo o prvý prototyp a nepočítalo sa s tým, že bude páliť bez prestania počas dlhej doby. To všetko len preto, aby dosiahli bod vyzdvihnutia a udržali si pozíciu.

„Adams! Priprav sa na klesanie!“ ozvalo sa nahlas v pilotových slúchadlách.

Práve v tom okamihu znova vypadol zadný rotor, ale pilot okamžite vyrovnal stroj a odpovedal:

„Pripravený, pane!“

V preliačine pod helikoptérou, vytvorenej počas otáčania lopatiek na potuchnutej vode, cyklický prúd vzduchu silným nárazom zmietol tri tesne zomknuté postavy.

Major Camden držal napriek veľkej hmotnosti v rukách ťažký guľomet a strieľal bez prestania smerom k lesu. Zbraň bola rozpálená a veľmi ťažká. Vojak ceril zuby a stískal ju v popálených rukách, prstom stláčal spúšť, z očí podliatych krvou mu sršala ukrutná a neuhasiteľná nenávisť, ktorá sa menila na prúd projektilov vychádzajúci z čiernej hlavne tohto smrteľného nástroja. Camden bol od hlavy po päty pokrytý krvou z niekoľkých povrchových rán na hrudi a na rukách, ale predovšetkým krvou svojich ranených spolubojovníkov, ktorých musel pritiahnuť až na miesto vyzdvihnutia.

„Major!“

Camden sotva začul hlas dievčiny, ktorá kričala, aby prekonala hromové burácanie guľometu. Nohami pevne zaborenými do bahna močiara držala pod pazuchami chlapca s tmavou pleťou. Bol v bezvedomí, ležal tvárou nahor a bol napoly ponorený do vody. Hlava sa mu ľahostajne kývala, ústa mal pootvorené a oči zatvorené. Z obrovskej rany na bruchu mu vychádzala časť vnútorností.

Dievčina zúfalo pozerala raz na les, raz na zraneného chlapca a potom na strieľajúceho majora. Bola na pokraji síl, čierne vlasy mala k hlave prilepené potom a špinou, ktorá jej pokrývala celé telo s pokožkou farby bielej kávy a oblečenie nasiaknuté smradľavým bahnom sa na ňu lepilo.

„Major!“ zakričala znova hysterickým hlasom.

Camden jej zakričal naspäť bez toho, aby prestal páliť smerom k lesu.

„Už máme dostatočnú výhodu, aby mohla helikoptéra zostúpiť! Adams! Teraz!“

„Roger1, pane!“

Adams začal klesať, ale keď bol približne šesť metrov nad vodou, zadný rotor sa zasekol a helikoptéra sa začala otáčať. Pilot sa márne snažil rozchodiť rotor a zároveň manévroval, aby mohol vystúpiť do výšky.

„Núdzový stav! Vypadnite odtiaľ!“ zakričal Adams.

Camden hodil rýchly pohľad na neovládateľnú helikoptéru a pevne sa chopil situácie. Nebol čas na útek, v každom prípade dával prednosť rozmliaždeniu helikoptérou pred hrozným osudom, ktorý ich doháňal od lesa. Na tvári sa mu objavil úškľabok a pohľad mu rozjasnilo diabolské svetlo, výraz muža, ktorý pozerá do tváre vlastnej smrti rozhodnutý čeliť jej. Neprestával surovo strieľať do tmy, už necítil bolesť z rozpáleného železa a ťarchu zbrane.

Aj dievča pochopilo.

„Nie!“ vykríkla zúfalo z posledných zvyškov síl.

„Nie, nie, nie! Teraz nie!“ vzlykala rozrušená. „Tak blízko, tak blízko... prečo?! Prečo?!“

Pozrela na raneného chlapca a dušu jej ovládla nesmierna skľúčenosť. Boli na krok k smrti.

Srdce sa jej zachvelo.

V tomto hroznom okamihu keď podopierala svojho chlapca pod helikoptérou, ktorá ich mohla každým okamihom rozmliaždiť, za burácania guľometu, ktorý jej otriasal údmi a s nohami ponorenými do polovice stehien v páchnucej vode jej myšlienky leteli k tomu, koho už dávno odmietla a uzamkla do zastrčeného kúta mysle.

Zdvihla tvár k oblohe, slzy jej stekali po tvári ošľahanej pulzujúcim vzduchom od padajúcej helikoptéry a začala sa modliť:

„Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi...“

Prvá časť

Si s nami, Ryuu,

si s nami.

Každú noc za tebou prídeme na čierne more

a vieme, že ty tam čakáš s tvojou silnou náručou.

Ako spenená vlna nastúpiš do člna

a po našom boku spoločne vytiahneš siete

ako predošlé noci,

keď sme vďaka tvojim očiam a úsmevu

radostne čelili búrke.

Noboru

1. kapitola

Ako to už chodí, všetko začalo náhodou.

Študent Marron sa práve chystal odpratať prístrojové vybavenie na pracovnom stole v jednom fyzikálnom laboratóriu na Manchesterskej univerzite a pritom si otrávene mrmlal, pretože mu to prikázal profesor Drew, ktorý mal práve namierené domov.

„Marron, pred odchodom odprac môj pokus, aj tak nefunguje“ nariadil.

Nemohlo to počkať do zajtra rána? Bolo neskoro večer, koho by sem čerti niesli, aby skontroloval, či ostal kabinet v poriadku?

„Uf!“ odfrkol si sklamaný Marron, „cesta fyzika občas prechádza aj cez puntičkárstvo starých profesorov.

Položil svoj šunkový chlebík na oceľovú dosku, ktorá bola súčasťou pokusu, keďže neprezieravo vyhodil obal chvíľu pred Drewovým rozkazom a táto doska sa mu zdala v tomto okamihu najčistejším miestom v celom kabinete.

Práve chytil do rúk prvé prístroje, keď chlpatý ryšavý laboratórny kocúr svižným odrazom vyskočil na pracovný stôl a prebehol po klávesnici počítača, schmatol do zubov vrchnú časť pečiva, labkami posunul nejaké mikrometrické nastavenia a zoskočil na zem. Všetko sa udialo v zlomku sekundy.

Marron vydal pridusený krik a pustil sa naháňať kocúra, ktorý v okamihu utiekol na vrchnú policu najvyššej skrinky v kabinete.

Zúrivý študent podišiel k polici, mával na kocúra zovretými päsťami a naznačoval nevľúdne gestá. Potom ako rozumná osoba odhadol, že potrebná energia na dosiahnutie neistého cieľa by bola väčšia ako získaná energia po splnení misie a tak oželel kus večere a rozmýšľal, že takto svojim spôsobom vlastne získal. Hodil posledný karhavý pohľad na kocúra a vrátil sa k pracovnému stolu.

Keď stál a pozoroval čo zvýšilo z jeho chlebíka, odrazu sa zasekol a pomaly, v súlade s uvedomením, ktoré sa objavilo v jeho mysli, sa postupne dostával do akéhosi tranzu s očami otvorenými dokorán a posadnutými hrôzou, oblial ho studený pot, ktorý mu hojne stekal po čele a pokryl celé telo, takže sa v ňom pomaly topil a premočil oblečenie, ruky sa mu triasli a pľúca sa zúfalo snažili lapiť vzduch.

Vpravo hore uprostred chlebíka chýbal kus a táto časť nemala len tak hocijaký tvar, ktorý by bol prirodzeným následkom zlodejského činu kocúra. Nie, išlo o približne štyri centimetre dlhú a centimeter širokú časť, ktorá paralelne opisovala tvar pozdĺžnych horizontálnych okrajov.

Neboli tu známky spálenia, omrvinky alebo akékoľvek zvyšky, žiadny zápach alebo dym po horení. Jednoducho, jedna časť chleba proste zmizla.

Čo sa stalo s tým malým tvarovaným kúskom chleba? Premiestnil sa? Rozložil sa? Čo...?

Marronovi hlavou preblesli všetky možné ortodoxné aj neortodoxné hypotézy, ktoré sa naučil a medzitým sa preberal zo strnulosti, začal pravidelne dýchať a znova vnímať.

Marron to ešte nevedel naisto, ale ľudská história práve dostávala iný smer.

Teraz.

Navždy.

2. kapitola

Veľmi opatrne, aby nenarazil do pracovného stola a zároveň so zrakom upretým na kocúra prikrčeného na polici vo vzdialenosti desať metrov, ktorý sa práve chystal zjesť svoj úlovok, sa Marron, chrbtom nalepený na stenu, pohol k telefónu. Snažil sa rozpamätať na Drewovo domáce číslo. Raz mu telefonoval, keď potreboval vysvetlenie k nejakej úlohe. Končilo na dvojčíslie 54 alebo 45?

„Dopekla!“

Zadal prvé číslo a po krátkom čakaní sa v slúchadle ozval profesorov hlas: „Ahem!... Prosím.“ zakašľal nachladený profesor.

„Pán profesor, tu je Marron, mali by ste sa okamžite vrátiť do laboratória. Je tu niečo, čo musíte vidieť a...“

„Marron!“ prerušil ho neslušne Drew, „mal som dnes ťažký deň. Rektor mi oznámil, že fond pre naše laboratórium bol znížený o štyridsať percent a... ahem... navyše vyzerá to tak, že ani tento rok ma nenechajú odísť do penzie. Dúfam, že ide o niečo veľmi, veľmi dôležité!“

„No, pán profesor, myslím, že ak nechcete, nemusím sa s vami podeliť o Nobelovu cenu.“

„Čo to trepeš, Marron? Nemám čas na hlúpe žartíky!“

Marron sa nenechal vyviesť z rovnováhy.

„Je to váš experiment, pán profesor. Má účinok...“

Študent vnímal náhly zmätok a o niekoľko sekúnd začul buchnutie dverí. Ešte stále počúval zvuky z Drewovho domu. Televízor ostal zapnutý a vychádzali z neho prázdne reči, ako vždy. Profesor nestihol ani položiť slúchadlo.

Marron ostal strážiť experiment a neustále poškuľoval po kocúrovi, aby zabránil ďalšiemu skoku, ktorý by mal bezpochyby katastrofálne následky. Kocúr si odhrýzal po malých kúskoch z chlebíka, ale každým sústom sa jedlo nevyhnutne zmenšovalo a kocúr začal zradne poškuľovať po pracovnom stole.

Drew neprichádzal.

Marron si nadával, že nikdy nenakŕmil kocúra, ale to mali na starosti iní študenti. Vedel, že ten deň odišli títo študenti na seminár a nenakŕmili ho, lebo boli presvedčení, že to urobí Marron.

Cicúch dojedol chlebík a začal sa naťahovať nespúšťajúc zrak z pracovného stola. Marron sa začal znova potiť, lebo nevedel, čo si počne, keď začul buchnúť krídlo brány a rýchly dupot na prístupovej ceste k laboratóriu.

Dvere sa rozleteli a vošiel Drew. Len čo strčil hlavu do miestnosti jeho pohľad zachytil celú scénu a bleskovo zhodnotil situáciu: Marron stál nehybne pri pracovnom stole so zrakom upretým na kocúra, lebo vyzeral, že má vážny záujem chňapnúť pečivo na doske od experimentu, ktorý bol ešte stále v pôvodnom stave.

Drew si s kocúrom rozumel a vyriešil nepríjemnú situáciu úplne banálnym spôsobom:

„Niels! Choď von!“

Na tento rázny povel kocúr s veľmi dôležitým menom2 okamžite zmizol cez okno do laboratória, ktoré bolo večer neustále pootvorené, aby sa vyvetrala miestnosť.

Marron si s úľavou vydýchol a začal sa uvoľňovať. Prikročil k oknu, aby ho zavrel a medzitým podával správu profesorovi. Keďže fyzici sú struční a uzavretí vo svojich predpokladoch vyrozprával mu základné fakty: „Myslím, že kocúr náhodou nastavil kritické hodnoty experimentu a tie mali za následok premiestnenie alebo rozloženie hmoty na doske. Nemám na to zatiaľ žiadne iné vysvetlenie.“

Počas rozprávania Drew pozoroval experiment, vnímal všetky hodnoty nastavené v počítači a cieľové nastavenia pripojeného prístrojového vybavenia.

„Marron, ako sa zdá, všetko prebehlo ako hovoríš, ale vieš dobre, že na to, aby bol pokus platný, musí sa dať zopakovať. Dobre, takže uložíme terajší stav a potom znova skúsime dosiahnuť pozorovaný účinok.“

Najsamprv bez toho, aby sa niečoho dotkol, vybral Drew z jednej police digitálny fotoaparát s mechanizmom, ktorý na získaný obrázok umiestnil hustú mriežku. Urobil zábery všetkých predmetov na pracovnom stole z rôznych uhlov jednotlivo aj v skupinách. Mriežka umožňovala neskôr zistiť presné vzdialenosti a uhly medzi predmetmi tak, aby sa v prípade potreby obnovilo presné usporiadanie experimentu. Odfotil aj obrazovku počítača, na ktorej boli zobrazené všetky parametre kalibrácie rôznych prístrojov, ktoré sa z neho ovládali a nakoniec Marron uložil údaje do súboru.

Spoločne stiahli všetky získané obrázky a súbory s parametrami do druhého počítača, napálili dve kópie a uložili ich zvlášť. Jednu si dal Drew do aktovky a druhú Marron do vrecka svojej bundy.

Nastal rozhodujúci okamih, museli opakovať pokus a dosiahnuť rovnaké účinky.

Drew položil kus pečiva na dosku tak, aby bol nový krajec na mieste, kde predtým zmizla hmota.

„Keďže nevieme ako to všetko funguje, budeme postupovať náhodne, upravíme vždy jeden parameter a budeme pozorovať čo sa stane. Marron, vyber jeden parameter v počítači. Začneme tým.“

Marron sa obrátil k obrazovke a vybral prvý parameter, na ktorý mu padol zrak.

„Upravím K22. Teraz má hodnotu 1123,08 V3. Nastavím ho na nulu.“

Študent vykonal zmenu.

Nič sa nedialo.

„Postupne budem zvyšovať o 10 V. Teraz je K22 na 10 V, 20 V, 30 V...“

Stále nič.

Keď dosiahli 350 V Drew povedal Marronovi, aby postupne zvyšoval o 50 V.

„... 400 V, 450 V, 500 V...“

Stále nič.

Generátor začal po zvýšení napätia ponuro bzučať.

„ …950, 1000, 1050, 1100, 1150, 1200 V…“

Nič.

Marron sa zastavil. Prestal zvyšovať napätie.

„Pán profesor, už sme prekročili hodnotu pre pokus.“

„Všimol som si, Marron.“ Drew intenzívne premýšľal, „dobre, nastav K22 naraz na 1123,08 V ako na začiatku.“

Marron nastavil hodnotu na klávesnici a pred jej zadaním do systému sa zastavil. Vymenili si s Drewom napäté pohľady, obaja sa sústredili na pečivo a potom chlapec aktivoval hodnotu. Okamžite zmizol kúsok pečiva, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec. Kúsok, ktorý chýbal vytvoril identickú formu ako predtým.

Drew zalapal po vzduchu. Niekde v hĺbke ani skutočne nedúfal, že by dosiahli efekt, ktorý mu opísal Marron, myslel len, že na všetko musí byť tradičné vysvetlenie.

Byť očitým svedkom účinkov pokusu ho zaskočilo. Zdalo sa mu, že sa prepadá do vzduchoprázdna, ktoré sa pod ním náhle vytvorilo a roztriasol sa. Našťastie sedel a stačilo len, aby ho študent chvíľu podržal a zabránil pádu. Uvedomoval si čo musel prežívať Marron, keď to pozoroval prvýkrát. Potreboval minútku, aby prišiel k sebe, ale už sa plne ovládal. Celodenná únava bola preč, spánok sa vytratil, jeho myseľ sa stala výkonným a ostrým nástrojom, úplne sa skoncentroval na pokus.

„Dobre, Marron,“ povedal Drew, kým premiestňoval krajec chleba, „nastav K22 na nulu a potom na 1123,08 V.“

Marron ho poslúchol a hmota znova zmizla.

Skúsili nastaviť parameter K22 na 1123,079 V, ale bez výsledku.

„Teraz vieme, že K22 má účinok iba vtedy, ak sa naraz premiestni na kritickú hodnotu. Neexistuje postupné prejavovanie úkazu, ani pri zadaní hodnôt veľmi blízkych kritickej. Vyzerá to, že stojíme pred niečím jednoznačným, čo buď existuje alebo vôbec nie, podľa zadanej hodnoty parametru. Dobre, teraz to skúsime s inými parametrami. Pokračuj, začni od prvého a postupne ich upravuj ako u K22.“

Marron zasiahol: „Pán profesor, už nám neostalo veľa chleba, domnievam sa, že kým nastavíme parametre musíme nájsť iný materiál.“

„Hm, máš pravdu.“

Drew zobral teflónový blok zo susedného pracovného stola a položil ho na dosku.

Zmenou K22 zmizol aj kúsok z neho. Dosiahli rovnaký výsledok aj s kúskom dreva, hranolom, olovenou platničkou a s hubkou od tabule. Overili si, že hrúbka hmoty, ktorá zmizla bola približne pol centimetra.

Bolo desať hodín večer, keď začali upravovať ostatné parametre. Pozhasínali všetky svetlá okrem lampy nad pracovným stolom. Bledé mesačné svetlo vchádzalo cez neďaleké okno, osvetľovalo chrbty dvoch mužov, ktorí sa nahýnali nad opotrebovaným pracovným stolom bežného fyzikálneho laboratória. Pracovali mĺkvo ako mnísi. Študent pozoroval učiteľa, učiteľ získaval nové sily z intuície mladého, ale bystrého študenta. Stačilo málo slov, niekedy iba náznak gesta, aby si rozumeli a pokračovali v dokonalej symfónii v analýze úžasného aj vyprchajúceho úkazu.

„Musí ísť o výmenu,“ podotkol Drew počas skúšok.

Marron naňho pozeral s otázkou v tvári.

„Ak sa hmota premiestni alebo rozloží, na jej mieste ostane prázdno a okolitý vzduch ho okamžite zaplní za vydania ostrého zvuku ako lusknutie. Keďže zvuk nie je počuť, myslím, že hmota, ktorá tu zmizne sa premiestni na iné miesto a nahradí ju rovnaký objem vzduchu, ktorý sa z tamtoho miesta prenesie sem. Musí ísť o okamžitú a súčasnú výmenu.“

„Ktovie, kam zmizne všetok ten materiál,“ kládol si otázku Marron, „tam, kde je namierený prístroj?“

V určitom okamihu zhasli jedinú lampu a monitor počítača, aby pozorovali prípadné optické efekty sprevádzajúce experiment.

V laboratóriu bola tma, miestnosť osvetľovalo iba slabé mesačné svetlo.

Žiadny zvuk, okrem tlmeného fúkania ventilátora počítača a pokojného bzučania generátora vysokého napätia.

Marron sa na nutkanie pozrel z okna a všimol si niečo nezvyčajné. Tvár na mesiaci, ktorú zvykneme pozorovať vyzerala, akoby na nich pozerala s úžasom, že to čo obaja robili by nemalo byť nikdy vykonané.

Alebo zatiaľ nie.

Marrona zaplavila vlna zimomriavok, ale hneď sa spamätal a aktivoval výmenu.

Laboratórium sa ponorilo do úplnej tmy. Študent okamžite pocítil chlad, zatiaľ čo čelo mu pokryli kvapky potu.

„Profesor...“ mrmlal.

Namiesto odpovede začul iba akýsi zvláštny škripot. Neodvážil sa pohnúť. Potil sa ešte viac.

Zdalo sa, akoby sa v miestnosti zastavil čas.

Stále bola tma, skľučujúca tma, akoby jej obrovská ruka tlačila dovnútra stále viac.

Napätie bolo neznesiteľné.

Prešlo ešte asi pol minúty, potom vietor odvial mrak, ktorý zatemnil mesiac bez toho, aby o tom mali títo dvaja potuchy a znova sa všetko zaplavilo chladným mesačným svetlom.

Marron pozrel na Drewa.

Starý profesor mal vypúlené oči, tvár bledú ako papier a rukami zvieral okraj pracovného stola tak silno, až mu zbeleli hánky. Toto bol zdroj škrípania, ktoré sa krátko predtým ozvalo v tme. Drewova istota a sebakontrola boli preč a v tom okamihu bol schopný vyjadriť iba jediné, strach.

„Profesor...“ skúsil znova Marron.

Zdalo sa, že Drew pomaličky prichádza k sebe.

„Marron, rozsvieť svetlo,“ namáhavo vydýchol.

Chlapec hľadal vypínač a rozsvietil lampu. Živé svetlo osvetlilo pracovný stôl. Bez slova sa pohol k stene a porozsvecoval všetky svetlá v miestnosti.

Zdalo sa, akoby sa do nej vrátil život a hrozné okamihy razom vymazalo všetko svetlo. Drew vstal zo stoličky a urobil pár krokov. Vreckovkou si utrel čelo.

Marron sa vrátil k pracovnému stolu a pozoroval pokusnú dosku. Hmota zmizla ako predtým. Nič nebolo inak. Študent pozrel na profesora, ktorý sa medzitým vracal na svoje miesto. Pohľady sa im skrížili, obaja vedeli, že v tento dramatický okamih prežívali rovnaké pocity.

„Sugescia. Je to iba sugescia. Je noc, sme unavení a zavalení ťažkými problémami. Môže sa stať...“ Drew rozprával neisto a snažil sa nadobudnúť sebakontrolu.

„Áno, iste. Takto sa to muselo stať.“ Marron prisvedčil, ale nebol o tom veľmi presvedčený. Cítil, že z pohľadu racionálneho človeka, za ktorého sa pokladal, vysvetlenie jeho staršieho a múdrejšieho učiteľa muselo byť správne.

Obaja sa vrátili k práci, ale niečo z rozpakov v nich ostalo.

V počítači bolo dvadsaťosem parametrov a Marron s Drewom ukončili skúšky o druhej hodine v noci. Zaznamenali a uložili všetky údaje, ktoré použili. Ich dokorán otvorené, napäté oči s tmavými kruhmi dookola a podliate krvou od namáhania zraku vyjadrovali zmes neopísateľnej únavy a víťazného svetla, ktoré človek v živote zakúsi iba málokedy.

Na nepríjemnosť už zabudli.

3. kapitola

Vzhľadom na pokročilú nočnú hodinu si Drew pomyslel, že by bolo neúctivé voči Marronovi poslať ho samého a unaveného na študentský internát po tom, čo chlapec pre oboch objavil.

„Marron, čo by si povedal na to, aby by si sa išiel vyspať ku mne domov? Moja sestra odišla na niekoľko dní ku kamarátke do Leeds, mohol by si byť v jej izbe.“

„Ďakujem, pán profesor, myslím, že to rád prijmem,“ odpovedal potešene vyčerpaný chlapec.

Aby zabránili tomu, že niekto hoci omylom poškodí experiment, nalepil Drew na vonkajšiu stranu vstupných dverí papier, na ktorý práve načmáral oznámenie: LABORATÓRIUM ZAMORENÉ ŠVÁBMI. NEVSTUPOVAŤ! Potom nastúpili do Drewovho auta a o niekoľko minút zastavili pred vilkou mimo areálu univerzity.

„Vďakabohu nebýva ďaleko...“ pomyslel si Marron aj preto, lebo profesor sa musel v ten večer urýchlene dostaviť do laboratória, ale aj preto, lebo cítil takú únavu, že sa mu zatvárali oči. Zúfalo potreboval spať.

Vyšli na cestičku, ktorá viedla k vchodu, Drew chvíľu narábal s kľúčmi, nakoniec sa dostali dnu.

Majiteľ domu viedol študenta do sestrinej izby a dal mu základné informácie kde sa nachádza kúpeľňa a kuchyňa, potom navrhol:

„Počuj, Marron, teraz sa prezlečieme do pyžama a vyčistíme si zuby ako poslušné deti, ale čo by si povedal na jednu partiu pred spaním na uvoľnenie napätia?“

Ospalý chlapec už takmer nevládal stáť na nohách, ale musel uznať, že mal nervy napnuté na prasknutie a v tomto stave by sa mohlo stať, že by nedokázal zaspať aj do rána. Okrem toho nevečeral, ale kto by teraz myslel na jedlo a hlavne na jeho prípravu? Preskočiť jedno jedlo preňho neznamenalo koniec sveta a tak sa pridal.

„Dobrý nápad, je to aj spôsob oslavy, nie?“

O štvrť hodiny už boli ponorení do kresiel v obývačke s pohárom výbornej whisky v ruke. Príjemné teplo, ktoré sa im rozlialo po tele s prvými dúškami ich poriadne uvoľnilo a konverzácia bola plynulá.

„Toto je mimoriadny deň, Marron,“ povedal Drew, „veľmi neobyčajný. Máme v rukách nástroj s úplne novým účinkom, ktorý nebol ani popísaný, pokiaľ viem. Bude potrebné vziať do úvahy platné fyzikálne poučky a pokúsiť sa podľa nich vysvetliť tento efekt alebo, ak to bude potrebné, prísť s novou teóriou. Čaká nás veľa práce, mňa a mojich kolegov po celom svete, ktorých prizvem k experimentu.“

„Určite to bude obrovská úloha. Rád by som sa zúčastnil štúdie...“

„Mal si azda pochybnosti? Po tom všetkom a vďaka tebe svet dostane dar, buď si istý, že odteraz máš pred sebou iba jediné, more práce. Čaká ťa riadne štúdium a navyše vložíš dušu aj telo do tejto novej výzvy. Gratulujem, Marron, stávaš sa slávnym a súčasne budeš musieť drieť ako otrok. Čo by si si želal viac?“ Drew sa obrátil na Marrona otcovským hlasom, spokojný s tým, čo chlapec dokázal.

„Nuž, práve teraz dobrú posteľ,“ s úsmevom odpovedal Marron a dopil svoj mok.

„Som za,“ pridal sa Drew, „mimochodom, ako sa voláš?“

„Marron! Vlastne... Joshua Marron. Josh.“

Drew ho spokojne pozoroval.

Tento čokoládový chlapec mal šťastie a dôvtip, aby objavil fenomén, ktorý by inak zostal na dlhú dobu a možno aj naveky pre ľudstvo neznámy.

„Ďalší bod pre čiernych,“ uvažoval, „už bolo načase. Skutočne si zaslúžia. Dopekla s každým, kto ich chce diskriminovať. Svet sa začína uberať správnym smerom a verím, že...“Drew sa prebral a uvedomil si, že whisky si vybrala svoju daň.

„Dobrú noc, Josh.“

„Dobrú noc, profesor Drew.“

O chvíľu už bol Drew v posteli sám ako doteraz vo svojom staromládeneckom živote.

Stretával sa občas s nejakými ženami, bolo to veľmi dávno a išlo viac menej iba o priateľstvo. Nikdy nemal čas na vážny vzťah a ony ho po čase nechali s vedomím, že z tohto čudáka s hlavou v oblakoch nebude nič.

Fyzika naplňovala Drewov život, ale bol aj muž a bez ohľadu na všetko ostatné, pravý dôvod, prečo sa nikdy neoženil, bola jeho sestra.

Timorina Drewová s nim bývala odjakživa. Mala päťdesiat rokov, o desať menej ako jej brat a tiež nebola vydatá, starala sa oňho a o dom tak dôkladne, že sa jej Drew cítil podvedome za všetko zaviazaný. Snaživosť jeho sestry mu umožňovala oddať sa naplno svojej práci, ktorá ho spravidla úplne uspokojovala.

Drew sa vyhýbal manželstvu, pretože sa podvedome obával, že by jeho vyvolená nebola na úrovni jeho sestry a obmedzovala by ho v práci a to preňho bolo nemysliteľné. A napokon, prípadná žena by mohla mať spory s Timorinou a to by tiež nezniesol, pretože jej vďačil za veľa, pričom voči manželke by mal povinnosti vyplývajúce zo zväzku. Ocitol sa v slepej uličke a nevedel ako z nej von.

V skratke, Drew mal svoje komplexy a tie mu komplikovali život aj keď si to sám možno neuvedomoval.

Timorina ho psychicky vydierala, ako to dokážu mnohé ženy bez toho, aby na to muž prišiel a viedla ho k plneniu určitých úloh, ktoré sa jej samej nechcelo vykonávať a tak ich Drewovi podávala s vysvetlením, že on ich vie urobiť najlepšie.

Jednou z nich bolo sekanie trávnika pred domom.

Mal rozlohu do dvesto štvorcových metrov a s kosačkou na to potreboval asi hodinu. Nebolo toho veľa, ale naposledy si sestra zmyslela sekať trávnik v nedeľu ráno. Preňho to bola posvätná chvíľa, kedy sa úplne uvoľnil vo svojom kresle pri počúvaní klasickej hudby. Až donedávna sekal trávnik vždy v sobotu popoludní, ale dva mesiace dozadu začala Timorina pozývať práve v sobotu na návštevu priateľky, ktoré predtým chodili v nedeľu a trvala na tom, že pri hluku zapnutej kosačky sa nedá piť čaj.

Drew sa prispôsobil, ale posledné týždne to neznášal a tak mu skrsol v hlave nápad.

Rozmýšľal, že ako profesor fyziky by mal zostrojiť zariadenie, ktoré by trávu od určitej výšky spálilo a vyzerala by ako po sekaní.

Drew sa domnieval, že ak by dal na trávnik vhodnú mriežku s vodičmi a vytvoril by elektrické pole s vysokým výkonom, ktoré by začínalo povedzme päť centimetrov nad zemou, tráva by sa v tejto výške spálila a trávnik by bol udržiavaný ako pri sekaní.

Vo svojej naivite nepomyslel na to, že by u sestry neprešli známky horenia na koncoch trávy a tak sa vždy musel vrátiť ku kosačke.

V každom prípade z toho vzniklo zariadenie, ktoré ležalo v laboratóriu na pracovnom stole.

Keby len tušil, že kamarátka z Leeds, ktorú Timorina od istého času navštevovala každú nedeľu a tentoraz odišla na celý predĺžený víkend až do pondelka, bol sympatický muž v stredných rokoch, ktorý práve teraz s jeho sestrou precvičoval pozoruhodný aerobik na manželskej posteli!

4. kapitola

Marron sa zobudil za úsvitu. Nikdy nemal ráno problém s prebudením a aj tentoraz, napriek prebdenej noci, neporušil svoju zásadu. Ostal však polihovať v posteli, uvažoval nad všetkým čo sa stalo a znova sa zaoberal otázkou, kam prístroj prenesie chýbajúcu hmotu. Možno do japonskej pagody? Či na austrálsku púšť? Možno niekam do vzdialenej africkej osady?

„No! Ak existuje spôsob ako to zistiť, zistíme to,“ prišiel k filozofickému záveru.

Zišiel do kuchyne a našiel Drewa ako pripravuje pre oboch bohaté raňajky.

Pozdravili sa, s chuťou sa pustili do vajec so slaninkou a zapíjali ich dobrým čajom.

Počas raňajok veľa nerozprávali, lebo ich tlačil čas.

Keď sa najedli Drew zatelefonoval na sekretariát univerzity, aby sa ospravedlnil, že bude meškať.

Marron nemal žiadne prednášky, takže mal voľno.

Pripravili sa a vyrazili.

Najprv sa zastavili u Drewovho kamaráta, notára. Po stručnom vysvetlení notár pripravil dokument s vyhlásením, že toho a toho dňa páni Lester Drew a Joshua Marron objavili nový fyzikálny jav, ktorý bol súhrnne opísaný a tento jav vznikol vďaka prístroju, ktorý zostrojil Drew a vhodne ho nastavoval Marron. Kocúr nebol uvádzaný.

Keď obaja dokument podpísali, nasadli do auta. Drew zastavil až na parkovisku pred kanceláriou rektora.

Ohlásili sa a o niekoľko minút vstúpili.

Rektor McKintock používal kanceláriu sparťanským spôsobom a bez zbytočných doplnkov. V tejto miestnosti boli iba základné a užitočné veci. Aj samotný rektorov vzhľad vyžaroval striedmosť a efektívnosť.

„Drew, priateľu, čo pre teba môžem urobiť?“ na Marrona iba hodil krátky pohľad bez pozdravu.

„Nazdar, McKintock. Mám objav.“

Vrásky, ktoré na rektorovom čele vyvolala stručnosť Drewovho vyhlásenia, narušili jeho inak kamennú tvár, ktorou sa na pracovisku rád prezentoval. Táto maska mala vyjadrovať sebakontrolu a úplnú kontrolu nad všetkým a každým, hodne pomáhala udržiavať hierarchiu v správnom poradí.

McKintock vedel, že Drew je schopný, ale nečakal, že v šesťdesiatke by mohol fyzik prísť na niečo mimoriadne, hlavne po rokoch dôstojného, ale anonymného učiteľovania.

„Objav? Aký?“

„Spolu so študentom Marronom sme nastavili prístroj, ktorý je schopný urobiť okamžitú vzájomnú výmenu previazaného priestoru pri minimálnom vynaložení energie.“

Rektor bol profesorom antickej literatúry a fyzika preňho bola éterická a nepochopiteľná. Pojmy ako sú časopriestor, relativita alebo dokonca štruktúra atómu mu boli úplne cudzie.

Domnieval sa, že rozumel tomu, čo práve povedal Drew a obzeral si ho s náznakom sarkazmu. Súčasne vzal z písacieho stola sponu na papier a púzdro na okuliare, prekrížil ruky a vymenil im miesto.

„To mi nepripadá ako veľký objav, Drew. To dokážem aj ja holými rukami a bez pomoci prístrojov, ako vidíš.“

„Gratulujem. Máš dostatočne dlhé ruky, aby si to urobil medzi Manchesterom a Pekingom?“ Drew poznal McKintockove vedecké medzery a vedel o jeho sklonoch k sarkazmu, preto sa rozhodol, že mu to oplatí.

„Ako, Pekingom?“ rektor bol zmätený.

„Je to tak, McKintock,“ dobiedzal Drew, „náš prístroj je schopný vykonať výmenu na vzdialenosť, ktorá, domnievame sa, závisí od jeho nastavení. Ale určite rozprávame o kilometroch, stovkách kilometrov, ak nie tisíckach.“

„Ako to myslíš, že sa domnievate?“ McKintock ovládol situáciu.

„Tak, že sme pracovali dnes v noci a podarilo sa nám získať základné údaje fungovania zariadenia, ale ešte musíme určiť kam smeruje prístroj a ako zmeniť súradnice. Výmena nemala cieľové miesto v laboratóriu, samozrejme zatiaľ ide o údaj na doplnenie.“

Drew si až príliš neskoro uvedomil, že kvôli slovu „domnievame sa“ prišiel o výhodu nad rektorom a to mohlo spôsobiť problém.

V tú chvíľu začul rozruch v kancelárii. Buchli dvere, vzrušené kroky a piskľavý ženský hlas, ktorý útočil na sekretárku, znova vzrušené kroky s klopaním podpätkov a dvere na rektorovej pracovni sa otvorili dokorán. Profesorka Bryceová vrazila dnu ako fúria a rozhodne sa blížila k písaciemu stolu bez toho, aby brala na vedomie prítomnosť hostí.

Zdesená sekretárka stála v otvorených dverách, krčila plecami a kývala hlavou, aby rektorovi oznámila, že nemohla robiť nič, aby ju zastavila.

„Rektor McKintock!“ spustila žena zmeneným hlasom, takmer krikom, „tentoraz je to príliš! Pozrite, čo som dnes ráno našla na kresle pri pracovnom stole!“

Profesorka šermovala priesvitným plastovým vrecúškom, v ktorom bolo niekoľko rôznofarebných predmetov.

„Prišla som do pracovne a keď som si sadla, uvedomila som si, že sedím na tomto. Pozrite na ten hnus, sklo, kov, plast a, och, zvyšky jedla! Zničila som si sukňu a neviem, či sa s tým bude dať niečo urobiť. Študenti z druhého ročníka tentoraz prekročili hranicu a od vás očakávam, že zakročíte. Čo sa mňa týka, už mám premyslené, ako ich potrestám!“

Počas prívalu slov Marron a Drew naraz zbledli, okamžite spoznali v obsahu vrecúška predmety, ktoré v noci nechali vymeniť. Záhada nasmerovania prístroja bola vyriešená, ale teraz mali pred sebou neodkladný problém.

McKintock ostal pred rozzúrenou profesorkou chladný, veď podobné žartíky sa opakovali bežne a aj tento prípad preňho nebol ničím výnimočný. Nespojil si Drewov objav s predmetmi pohoršenia.

Drew vytušil situáciu, ale videl, že profesorka je príliš nazlostená, aby prijala vysvetlenie. Túžila iba po pomste. Nechal teda riešenie na rektorovi.

McKintock nasadil prísne karhavý výraz.

„Máte absolútnu pravdu, profesorka Bryceová. Študenti nevedia čo je disciplína a rešpekt voči učiteľom, môžete si byť istá, že okamžite zaistím exemplárne potrestanie, po ktorom ich prejde chuť robiť aj niečo iné okrem učenia.“

Bryceová prijala odpoveď suchým gestom súhlasu, potom sa Otočila na opätkoch a veľkými krokmi vyšla z pracovne smerom k učebni biológie, ktorú vyučovala, aby potrestala študentov druhého ročníka zadaním písomky. Určite im dá nemožné úlohy a oznámkuje ich tak, že pokazí všetkým priemer.

Títo žiaci mali byť prvé obete Výmeny.

V rektorovej pracovni sa medzitým ovzdušie po zúrivej vsuvke vrátilo do normálu a Drew sa ujal slova.

„McKintock, nechajte na pokoji tých študentov. To sú naše veci. Teraz už vieme, kam bol prístroj nasmerovaný, približne tristo metrov východne od fyzikálneho laboratória.“

Rektor spýtavo hľadel na Drewa.

„Chceš povedať, že ste to tam poslali vy dnes v noci? Všetky tie veci na kreslo Bryceovej?“

„Presne tak. Spoznal som tie predmety. Všetky mali očakávaný tvar a aj materiály boli rovnaké. My sme ich tam preniesli.“

McKintockov výraz sa úplne zmenil, snažil sa ovládať, ale trvalo iba niekoľko sekúnd, kým vybuchol do pobaveného smiechu a Drew s Marronom sa k nemu bezuzdne pridali.

„Pri všetkých miestach, kam sa mohli presunúť, práve k Bryceovej... hahaha!“ rektor bol fialový od smiechu.

„Videli ste jej tvár? Vyzerala akoby nastala apokalypsa... hahaha!“ reagoval Drew.

Marron sa rehotal až sa chytal za brucho.

Všeobecná veselosť trvala niekoľko sekúnd, potom sa postupne všetci utíšili.

McKintock sa ozval prvý.

„Dobre, môj milý Drew, zdá sa, že tvoj objav je naozaj objav. Keďže nemám ruky dlhé tristo metrov a toto by som nedokázal urobiť,“ pozeral provokatívne na profesora fyziky, „takže čo máš teraz v úmysle?“

Drew sa nedal vyprovokovať, iba zdvihol obočie v predstieranom úžase.

„Mienim objav zverejniť a okrem toho by som rád poslal podrobnosti experimentu svojim zahraničným kolegom, s ktorými som v kontakte ako zástupca univerzity, aby sa mohli podieľať na ďalšom výskume. Potrebujeme ich pomoc, aby sme mohli vypracovať teóriu...“

„Počkaj, počkaj, Drew. Neponáhľaj sa tak,“ prerušil ho rektor, „uverejniť objav je v poriadku, ale podeliť sa s detailmi sa mi nezdá. Pozri, naša univerzita potrebuje peniaze, veľa peňazí a ak nám k tomu môže pomôcť tvoj objav, musíme si podrobnosti nechať iba pre seba a využiť maximálne výhodu, ktorú máme v rukách. To, že sme jediní na svete, ktorí vlastníme technológiu.“

Drew ostal na okamih paralyzovaný. Takýto postoj neočakával. Vždy pozeral na vedu ako na niečo, s čím sa treba podeliť, aby mohlo ľudstvo v záujme jednoty rýchlejšie a v harmónii postupovať. Musel bojovať.

„McKintock, ty prekliaty Škót!“ vybuchol v sotva potlačovanom hneve, „počúvaš sa čo hovoríš? Kvôli hŕstke peňazí, ktoré pre našu univerzitu, financovanú celou Veľkou Britániou nič neznamenajú, očakávaš, že Marronov a môj objav ostane zamknutý medzi týmito štyrmi stenami? Ako môže veda pokročiť? Ako môže pokročiť ľudstvo? Predstav si...“ hľadal príklad, ktorý by rektor dokázal pochopiť, „... že by sa Guglielmo Marconi nepodelil s objavením rádia. Keby si si ho chcel kúpiť, musel by si ísť za jeho potomkami, za predpokladu, že by rádio vyrábali. Inak by si to musel vzdať a nájsť niečo iné, čo by ti robilo spoločnosť počas šoférovania až do Liverpoolu, keď ideš navštíviť svoju priateľku. Možno nejakú zvonkohru.“

McKintock sa nenechal vyviesť z rovnováhy.

„Áno? A čo myslíš, odkiaľ sa vezmú peniaze na tvoj výskum?“

„No, zorganizujeme semináre, napíšeme články do odborných časopisov...“

„Drew, bezpochyby si vynikajúci fyzik, ale nevieš rozmýšľať prakticky. Nenapadlo ti, že by tvoj vhodne nastavený prístroj mohol poslúžiť na obchodné presuny materiálu? Keď chceme teraz poslať balík z Manchesteru do Pekingu musíme použiť zásielkovú službu, ktorej to trvá v lepšom prípade celé dni a stojí to kopu peňazí. Pomocou tvojho prístroja by tam bol okamžite a stálo by to, povedzme, polovicu nákladov za kuriéra. Bolo by to nesmierne výhodné. Vieš si predstaviť koľko balíkov sa odosiela z Manchesteru iba za jeden deň? Ja nie, ale myslím, že sú ich tisícky. Predstav si celé Anglicko, Európu, svet...“

Drew bol zmätený. Nepomyslel na tieto možnosti a práve mu dochádzalo čo má rektor na mysli. Neodradilo ho to však od jeho ťaženia v mene vedy.

„Počuj, McKintock, komerčné uplatnenie sa môže stále príležitostne preštudovať, ale teraz je maximálne nevyhnutné vypracovať teóriu, ktorá vysvetlí fungovanie prístroja a umožní nám vhodne ho nastaviť. Bez tejto teórie je prístroj úplne nepoužiteľný, jedine, že by ti stačilo posielať cukríky Bryceovej do kresla. Výmena previazaných priestorov sa úplne vymyká akejkoľvek známej teórii. Už to, že len ja a Marron, aj keď s prípadnou pomocou tunajších kolegov, môžeme v rozumnom čase dosiahnuť uspokojivý výsledok, je veľmi obtiažne. Len čo budeme mať teóriu, môžeme zostrojiť prístroje a preštudovať ich vylepšenia a vyššiu účinnosť. Skrátka, potrebujeme pomoc najlepších mozgov, aké existujú a o to sa nemienim handlovať,“ uzavrel odhodlane Drew.

Rektor pozorne zvažoval Drewove argumenty a napokon pripustil, že na to, aby prišli financie z prístroja, je potrebné poznať ako a prečo funguje.

„Dobre, Drew, presvedčil si ma. Urobíme to takto, vyberieme úzku skupinu vedcov, ktorým môžeme dôverovať, dohodneme sa s nimi na primeranej odmene za spoluprácu, odovzdáme im informácie a budeme sa snažiť čo najskôr prísť na definíciu teórie, o ktorej rozprávaš. Len čo budeme mať teóriu a funkčné prístroje podľa našich predstáv, konečne zverejníme objav. Až dovtedy sa o tom nesmie nikto dozvedieť bez môjho súhlasu.“

Drew nebol spokojný. Bol idealista a nedokázal pochopiť ako môže všetko končiť u špinavých peňazí.

„Ale pokrok, veda...“ ozval sa s horkosťou v hlase, lenže McKintock ho prerušil.

„Svet sa posunie a veda bude bohatšia o váš objav, ale nevidím nič zlé na tom, ak prispeje k príjmom našej univerzity. Naozaj potrebujeme peniaze, Drew, ver mi, ak hovorím, že sa musím chytať všetkého čo prichádza a vyťažiť z toho čo najviac. Dobre, dohodli sme sa?“ rozhodol za seba, „priprav zoznam kolegov z vedeckej obce, ktorých budeme kontaktovať a prines mi ho. Hneď sa do toho pustíme.“

Demoralizovaný Drew sa vzdal.

„Dobre,“ odvetil suchým hlasom, „stretneme sa popoludní.“

Vstal a spolu s Marronom, ktorý nepreriekol ani slovko, vyšli z pracovne.

Do pľúc im vchádzal čerstvý marcový vzduch a vypudil pocit stiesnenosti, ktorý ich ovládol. Modrá obloha bola sem a tam ozdobená bielymi kaderami. Slnko bezpečne žiarilo.

Marron predniesol nesmelo: „Bolo to ťažké, však?“

Drew neodpovedal.

Nobelová cena musela počkať.

5. kapitola

„Uáááá!“

Bola noc a Marron vrcholil v divokom objatí svojej frajerky Charlene Bonnevilleovej. Už to robili vyše hodiny, počas ktorej narobili taký rámus, že veľké finále nemohlo ostať bez povšimnutia. Z vedľajších izieb sa ozývali rôzne reakcie.

„Prestaňte už! Už dooosť! Chceme sa vyspať!“

„Len mu daj, Charl! Ukáž mu, ako to robia psychologičky!“

„Tá kreolka ti ho úplne rozomelie, čo?“

„KEĎ ŤA ZAJTRA CHYTÍM, POLÁMEM TI NOHY!“

Marron už nič nevnímal. Po výkone sa zrútil na chrbát vedľa Charlene a celý prepotený okamžite zaspal ako mŕtvy. Evidentne to bol tieto dni jediný stav, ktorému sa oddával. Ešte stále mal prezervatív a keď dievča videlo ako bol Marron nastrojený, schuti sa na tom zasmialo. Vždy sa pohlavnému styku oddal úplne, aj jej sa páčilo intenzívne milovanie, vložila do toho celé telo a vynaložila obrovskú fyzickú aktivitu, ale ako mnohé ženy, snažila sa mať situáciu pod kontrolou. Myseľ jej neprestávala fungovať naplno pozorovaním ako sa všetko vyvíja. Hodnotila a posudzovala, ukladala do pamäte pre budúcnosť.

Marron, naopak, nechával kormidlo úplne základným inštinktom, stávalo sa z neho zviera ovládané hormónmi a podľa toho sa správal. Jeho zakončenie styku bolo často ako ohňostroj, ale v ten večer dosiahol vôbec najsilnejšie vyvrcholenie.

Kým Charlene odchádzala do kúpeľne, aby sa osprchovala, rozmýšľala nad chlapcom.

Toľko hanobená ženská intuícia má však hlbokú pravdu, v skutočnosti cítila, že sa s jej priateľom dialo niečo nové. Možno ho začala viac priťahovať, ale to bolo málo pravdepodobné, pretože Marron bol taký zamilovaný, že sa už hádam ani nedalo ísť vyššie.

Teplá a príjemná voda ju po vynaloženej námahe láskavo masírovala a znova ju kriesila.

„Nie, bude v tom niečo iné,“ rozmýšľala Charlene, „dnes večer niekoľkokrát vyzeral, akoby mi chcel niečo povedať, ale vždy sa stiahol. Ktovie prečo.“

Zastavila vodu v sprche a obliekla sa do žltého, jemného a mäkkého županu.

Silno sa vyutierala, energicky vydrhla celé telo a vlasy si zopla na hlave. Napokon pustila fén.

„Nemal by byť problém na to prísť,“ došla k záveru so zlomyseľným úsmevom.

6. kapitola

Toho večera rektor McKintock ukončil pracovný deň na univerzite ako mnohokrát predtým. Mal ťažký deň, ako vždy. Riadenie takejto mamutej štruktúry predstavovalo mimoriadne komplexnú a zároveň nevďačnú úlohu, pretože rozhodnutia v prospech jedného človeka obyčajne nahnevalo iného a v aparáte s vyše desaťtisíc vyučujúcimi štatistika fungovala presne a neoblomne. Čokoľvek by urobil, každý deň si vyrobil nového nepriateľa. Nepriateľa, ktorého sa musel následne snažiť znova získať tak, že občas súhlasil s nejakým jeho návrhom bez zbytočného vykrúcania a to znamenalo získanie ďalších nepriateľov niekde inde.

Nuž, toto bola jeho práca a osud. Milovaný a rešpektovaný a zároveň nenávidený a na posmech. Niekedy tými istými ľuďmi v priebehu niekoľkých týždňov.

Keby mal aspoň presne identifikovaného nepriateľa, ktorému by sa mohol pozrieť do očí. Lenže kým prechádzal zelenajúcimi sa cestičkami, ktoré viedli k jednotlivým budovám univerzitného komplexu alebo prechádzal niektorými kanceláriami plnými zamestnancov či dokonca chodbami spájajúcimi učebne zdalo sa mu, že kráča chodníkom, na ktorý mieria ostreľovači pripravení zastreliť ho pri prvom nesprávnom kroku. Profesor, ktorý ho dnes s úsmevom zdravil, ho mohol o mesiac alebo dva pred kolegami zhadzovať a posmievať sa mu.

Bol to hnusný život, ale vybral si ho a pre takýto bol zvolený pred ôsmimi rokmi. Na druhej strane, odmena bola vysoká. Riadil najdôležitejšiu univerzitu v krajine a to mu zaistilo nesmiernu prestíž a osobný úspech, ktorého sa dostalo len málokomu a mnohí mu ho závideli.

Preto bol sám.

Sám ako túlavý pes. Z vrcholu svojej veľkej moci bola vzdialenosť k ľuďom, ktorých mal pod sebou taká veľká, že osobné vzťahy boli nemysliteľné.

Manželka ho dávno opustila a odložila ako pokazený stroj, ktorý fungoval iba v pracovných podmienkach a doma. V úlohe manžela, bol neschopný a zbytočný. Nevedel ju pochopiť, ani nevedel ako uvažujú ženy. Bol sústredený len na svoje stúpanie do funkcií, stále dôležitejší a prestížnejší, ale zároveň viac suchopárny a ľahostajný k citom. Deti nemali, takže keď už mala dosť života v úlohe pokojnej spoločníčky, jednoducho zmenila adresu a nechala pripraviť svoju priateľku právničku všetky rozvodové papiere. Odvtedy sa spolu ani nerozprávali.

Najprv si McKintock ani neuvedomoval čo sa vlastne stalo. Aj tak trávil málo času doma a keď sa vrátil, nebol v rodinných vzťahoch veľmi zdielny. Zvykol si uvoľňovať stres z práce a vtedy bol nervózny z toho, že sa mu manželka plietla pod nohy. Radšej sa zašil niekde na záhrade alebo v knižnici.

Týždeň po jej odchode však McKintock našiel domácu, ako ukladá za vchodové dvere akúsi batožinu. Spýtavo sa na ňu pozrel. Bola v rozpakoch keď mu oznamovala, že manželka nariadila, aby jej odoslala osobné veci na novú adresu.

Akoby sa zobudil zo sna s otvorenými očami, obzeral sa naokolo a inštinktívne hľadal manželku. Vtedy pochopil skutočnú vážnosť situácie.

Zasiahnutý pocitom viny sa uzavrel do seba, ale zároveň nebol schopný prekonať bariéru, ktorú sám vybudoval počas rokov sterilného manželského života.

Začal žiť život osamelého muža. Iba o niečo osamelejšieho, ako bol predtým.

Až kým nespoznal Cynthiu.

Zhruba pred rokom sa rozhodol vybrať si týždeň dovolenky a zúčastniť sa sympózia v Birminghame. Keďže sa akcia pretiahla na tri dni, objednal si izbu v hoteli.

Jedného večera, po celom dni počúvania niekoľkých vynikajúcich osobností z odboru gréckej mytológie sedeli v bare a diskutovali o rôznych možnostiach prekladu nápisov vyrytých na veku urny, ktorá bola práve objavená v Korinte.

Bol vo svojom živle, do tejto témy bol prirodzene ponorený a bola to jeho špecializácia, celé roky o nej prednášal na univerzite, stál v čele významných výskumných programov a poskytoval konzultácie najväčším svetovým inštitúciám, ktoré sa zaoberali zachovaním starých kultúr.

To bolo predtým, než ho funkcia rektora vystrelila do úplne novej, viac manažérskej ako kultúrnej dimenzie, ktorá na druhej stane predstavovala lichotivú moc. Odvtedy sa uspokojil sledovaním výskumov iných, čítaním nových odborných publikácií a ak mu zvýšil čas, účasťou na seminároch.

Toho večera sa mu nechcelo spať, sedel pri hotelovom barovom stole, zamyslene sŕkal whisky z čistého sladu a pripadal si veľmi starý. Bol jediný zákazník, ktorý tam ostal napriek tomu, že ešte nebolo príliš neskoro. Barman už tretíkrát leštil kryštálové poháre. Svetlá boli tlmené a náter vzácneho dreva, ktorým sa vyznačovalo zariadenie, ho upokojoval a vyvolával v ňom pohodu.

Práve sa chystal znova usrknúť z moku, keď ho zahalila nečakaná a neprekonateľná vôňa parfumu, zasiahla ho úplne nepripraveného a na okamih sa mu z nej zatočila hlava. Ostal nehybný akoby skamenel a parfum ho úplne pohltil. Po jeho ľavici sa objavila veľmi dobre oblečená žena s elegantným a istým držaním tela, ktorá ostala stáť na krok od pultu a objednala si: „Sherry, ďakujem.“

Jej alt bol teplý, dokonale ovládaný, akoby bola zvyknutá na vystupovanie pred vzdelaným a pozorným publikom.

McKintock na ňu pozeral po očku a snažil sa neprejaviť záujem.

Žena si ho vôbec nevšímala. Bola strednej postavy s bledou farbou pleti, tmavé ryšavé vlasy mala zopnuté sponou farby mramoru. Mala veľmi ženské krivky.

Oblečený mala dokonale vypracovaný dámsky škótsky kostým s úzkou sukňou po kolená. Dokonalá. Nohy v čiernych pančuchových nohaviciach mala obuté do tmavohnedých topánok na vysokom štíhlom podpätku. Sako zakrývalo bielu blúzku s hlbokým, ale odmeraným výstrihom. Na golieri sa jej ladne vynímala brošňa v tvare „C“. Hrdlo mala ozdobené masívnym zlatým, dokonale cizelovaným náhrdelníkom a jasne žiarivé náušnice vytvárali bodky na ušných lalôčikoch.

Mala milú tvár s jemnými, ale zreteľnými črtami. Svetlozelené oči boli ako krídla k rovnomernému, mierne orliemu nosu. Pery tenké, ale nie príliš, boli súmerné s mierne vysunutou bradou.

Bola jemne nalíčená pastelovými farbami. Iba mierny náznak vrások na čele a na lícach, na pohľad mala niečo okolo päťdesiatky.

Barman jej nečujne položil pohár so sherry na barový pult a zmizol v služobnej miestnosti za barovou vitrínou, aby si vybavil nejakú záležitosť.

Žena vystrela pravú ruku so špicatými prstami a dokonale tvarovanými nechtami nalakovanými perleťovým lakom, a jemne uchopila pohár. Kým ho zdvíhala, McKintock sa nezdržal a možno očarovaný vôňou parfumu a pohľadom zdvihol svoj nápoj a tichým hlasom povedal: „Na zdravie!“

Hlavu mierne otočila k nemu a zároveň naklonila dopredu. Naznačila ľahký úsmev a bez intonácie odpovedala: „Na zdravie.“

Potom sa znova zahľadela pred seba a pomaly usŕkala z pohára, kým McKintock naraz prehltol to, čo mu ostalo.

Zasekol sa s prázdnym pohárom v ruke, lebo si uvedomil, že do seba naraz spláchol tri štvrtiny objemu. Whisky ho príjemne zahrievala, parfum ženy ho opájal a prebúdzal v ňom dlho potláčané pocity. Predovšetkým tu bola ona, vzdialená jeden meter, neuveriteľne príťažlivá a dokonalá, ktorá mohla byť jeho ideálnou ženou, rozhodne uvažoval presne o takom type.

Bez toho, aby si uvedomil čo robí, položil pohár, zosadol zo stoličky, s úsmevom vykročil k nej, priateľsky jej podával ruku a povedal potichu: „Dovolíte? Som Lachlan McKintock.“

Odložila svoj pohár, otočila sa k nemu a pôvabne mu stisla ruku.

„Cynthia Farnhamová, teší ma.“

„Cynthia…“

McKintock ostal ohromený. Potom sa spamätal a nízkym pokojným hlasom odvetil: „Je to jeden z prívlastkov bohyne Artemis, dcéry Dia a Léto, dvojčaťa boha Apolóna. Narodila sa na ostrove Délos, na hore Kynté a od nej je odvodené meno Cynthia. Mesačná bohyňa bola veľmi krásna a bola najobľúbenejším božstvom starého Grécka. A...“ zasekol sa neisto.

Kým on rozprával, Cynthia sa samoľúbo usmievala.

„A?“ naliehala a pritom mierne naklonila hlavu doľava.

McKintock už nemal východisko. Kocky boli hodené.

„... a dúfam, že nedopadnem ako Aktaión. Bol to tébsky princ, bol na poľovačke a natrafil na Artemis, ktorá sa kúpala. Schoval sa, aby ju pozoroval, ale bol taký fascinovaný, že si nevšimol ako šliapol na konár. Hluk ho prezradil a Artemis, znechutená Aktaiónovým upreným pohľadom, vychrstla naňho zázračnú vodu a premenila ho na jeleňa. Jeho psy si ho pomýlili s korisťou, uštvali ho a roztrhali.“ Skľúčený urobil prestávku a potom zopakoval: „Dúfam, že nedopadnem ako Aktaión.“

Pobavene sa zasmiala.

„Nevidím tu žiadne psy.“

McKintock si s úľavou vydýchol a pridal sa k smiechu, potom sa opäť ozval dôverným tónom: „Nuž, tentoraz som zachránený. Prepáčte mi, že som obťažoval,“ vrátil sa na svoju stoličku.

„Nie je dôvod sa ospravedlňovať. Tiež sa rada porozprávam na uvoľnenie, hlavne po dni, ktorý mám za sebou. Povedali ste Lachlan? A aký je jeho pôvod?“

McKintock zhodil napätie.

„Je to gaelské meno a myslím, že znamená pochádzajúci z jazera alebo agresívny bojovník.“

„Dávam prednosť prvej definícii. Čo vy na to?“

„Bezpochyby. Súhlasím.“ Kým McKintock rozprával so Cynthiou cítil sa ako ryba vo vode. Bolo príjemné s ňou debatovať a ešte príjemnejšie bolo, že si mali čo povedať. Už dlhú dobu boli jeho vzťahy s ostatnými iba o stresujúcich sporoch, horkých rozhodnutiach a pompéznych verejných diskusiách.

McKintock žene navrhol: „Čo by ste povedali na to, keby sme si urobili pohodlie?“ a ukázal na komfortné miesto vedľa baru s nízkymi stolčekmi a mäkkými pohovkami.

Pozrela na hodinky, na okamih zaváhala čo McKintockom zatriaslo a vzápätí odvetila: „Prečo nie, ešte nie je veľmi neskoro.“

Chytila svoj pohár a spolu s ním vykročila k salóniku. Sadli si k stolíku oproti sebe.

Znova si odpila zo sherry. McKintock už mal prázdny pohár, otočil sa k barovému pultu a dal znamenie barmanovi, ktorý sa práve vrátil na miesto. Obsluha sa dostavila okamžite a McKintock sa obrátil na Cynthiu: „Môžem vám niečo ponúknuť? Praclíky alebo zákusok? Zmrzlinu?“

Chvíľu premýšľala a odpovedala:

„Prečo nie? Praclíky, ďakujem.“

McKintock si objednal tonik a barman odišiel pripraviť objednávku.

Cynthia si preložila nohy a zaujala slušnú polohu.

„Čo robíte v Birminghame?“ opýtala sa ho.

„Som tu na sympóziu o gréckej mytológii. Som profesor antickej literatúry a chcem byť oboznámený s novinkami.“

„Chápem. Preto ste vedeli všetko o Artemis. Ale...“ poznamenala s náznakom zlomyseľnosti, „ak by na vás poslala diviaka?“

McKintock ostal zasiahnutý. Zapýril sa až po korienky vlasov a cítil sa ako dokonalý imbecil. Cynthia vedela o Artemis všetko! Všetko! Zahrávala sa s ním a on jej na to skočil.

„Skončil by som ako Adonis, zabil by ma diviak, ktorého poslala Artemis.“ poznamenal skľúčene. Potom mu niečo napadlo: „Bolo to logické, kto by mohol poznať vlastné príbehy lepšie ako stelesnená bohyňa?“

Polichotená Cynthia sa zasmiala.

„To znamená, že tentoraz sa zachovám veľkoryso. Aj preto, že túto bohyňu viac zaujímajú investície ako mydlové opery na Olympe.“

Vtedy sa aj McKintock zasmial a bol šťastný, že ju stretol. Bola to vzdelaná a inteligentná žena a bola neuveriteľne fascinujúca.

Barman priniesol na stôl objednávku. Medzitým Cynthia dopila sherry a keď sa na ňu McKintock spýtavo pozrel, objednala si: „Prineste tonik aj mne, ďakujem.“

Pustili sa do praclíkov, ktoré boli rôznorodé a chutné. Chvíľu boli ticho, až sa McKintock opýtal: „Takže investície? Zaujímavé. Musí to byť veľmi zodpovedná práca.“

„Samozrejme.“ potvrdila.

„Musíte vziať do úvahy, že každý, kto sa rozhodne investovať očakáva zisk alebo, v najhoršom prípade, aspoň udržanie investovaného kapitálu. A to závisí v podstate od profilu rizík, pre ktoré sa investor rozhodne. Ak rozprávame o vysokých investíciách do akcií, čím je vyššie riziko, tým môže ísť o vyšší zisk, za podmienky, že časový horizont investície bude najmenej päť rokov. Táto dlhá doba stačí na časový nárast hodnoty akcií napriek vplyvu silných zmien na trhu v krátkom čase. V tomto prípade je dôležitá tendencia, pretože ak akcie patria zdravým podnikom, ich hodnota sa nevyhnutne zvýši. Ak nepočítame s vojnami, revolúciami alebo prevratmi na štátnej alebo celosvetovej úrovni. Ak si je investor rozumne istý, že nepotrebuje financie investované do akcií minimálne po dobu trvania tejto operácie, je nanajvýš pravdepodobné, že o niekoľko rokov príde k významnému zisku. Samozrejme, nikto nevidí do budúcnosti, riziko straty tu vždy existuje, ale hospodárstvo predstavuje určité cykly, ktoré umožňujú zostaviť rozumné predpovede a podľa toho investovať.

Medzitým barman priniesol Cynthii tonik, napila sa a pokračovala: „Opačný extrém je nízke riziko, to je investovanie do cenných papierov s pevným výnosom. V takomto prípade je časový horizont veľmi krátky, niekedy aj menej ako jeden rok. Tieto cenné papiere predstavujú nízke, ale isté výnosy, takže sú vhodné pre tých, ktorí nechcú nič riskovať, uspokoja sa so ziskom a vedia, že majú k dispozícii virtuálny kapitál kedy chcú.

Medzi dvoma extrémami existujú zmiešané investície z časti do kapitálových akcií a z časti do pevných výnosov v rôznom pomere, podľa ochoty riskovať. Tento spôsob je veľmi výhodný, lebo ak sa po určitú dobu nedarí jednej časti investícií, druhá časť je chránená a investor môže byť pokojný. Mojou prácou je starať sa o investora a vybrať mu investície na mieru. Keďže ide o klientove peniaze, ktoré podliehajú riziku operácie, je potrebná mimoriadna schopnosť, obrovské svedomie a zmysel pre zodpovednosť, aby človek mohol poradiť ten správny druh investícií. Chyby nie sú prípustné. Alebo skôr, druhýkrát sa nezmýliš, pretože po prvej chybe je jasné, že musíš zmeniť zamestnanie.“

Znova sa napila toniku a pozrela naňho: „Nudím vás, však?“

McKintock ju už niekoľko minút s úžasom počúval. Jej teplý hlas, ktorý panovačne vykladal suchopárne koncepcie finančníctva a zelené oči, ktoré medzitým pozerali do diaľky, ho úplne opantali.

„Nie, ani zďaleka!“ odpovedal s nadšením. „Je to veľmi zaujímavá téma. Ako mnohí, aj ja som investoval, ale ešte som sa nestretol s nikým, kto by o tom rozprával ako vy.“

Vzala si praclík a veselo sa opýtala: „No a ako sa darí vašim investíciám?“ chrumkala veľmi chutný kúsok so štipľavou paprikou a sardelou.

McKintock zamyslene sŕkal tonik a odpovedal: „Pravdupovediac, neviem. Keď nad tým tak rozmýšľam, už je to dávno čo som sa o to naposledy zaujímal. Ktovie ako sú na tom moje peniaze. Asi sa najbližšie dni sústredím na to, aby som ich skontroloval.“

No určite, najbližšie dni... Ako u iných záležitostí, ani tentoraz ten deň nenastane, bol zaneprázdnený povinnosťami a neúmyselným odcudzením voči všetkému, čo nesúviselo s univerzitou. Odrazu si uvedomil, že nechal mnoho vecí žiť vlastným životom a vôbec sa o ne nestaral. Priateľstvá, investície, samotu.

Samotu.

V hĺbke duše pocítil, aký je osamelý. A už veľmi dlho.

V tom okamihu McKintock videl sám seba. Videl čo sa s ním stalo. Pred svetom vplyvná a významná osobnosť.

Úbožiak ako človek.

Uprene sa jej zahľadel do očí.

„Pýtal som sa seba...“ začal nerozhodne, „rozmýšľal som...“ znova sa odmlčal, „mal som na mysli, či by ste nemohli prevziať moje investície,“ dokončil jedným dychom.

Cynthii sa zmenil pohľad a kým rozprával, v očiach si prečítala čo sa skrýva v tomto mužovi. Našla tam osamelosť, prečítala si rozmer osobnosti.

Ani na okamih nezaváhala.

„Dnes v noci sa mi nechce spať samej.“

Povedala to tak prirodzene, že McKintock si hneď neuvedomil skutočný význam jej slov.

Po chvíli pochopil a ovládla ho veľmi silná emócia. Oči mu zvlhli a s roztraseným perami natiahol ruku, aby sa dotkol ruky ženy, ktorá sa pôvabne usmievala.

Vzali svoje poháre a ruku v ruke sa pohli smerom k výťahu.

Barman ich pozoroval ako odchádzajú.

„Fíha, to bola rýchlosť!“ pomyslel si.

Zmätene civel na škatuľu v polici.

„Žeby to bolo tými praclíkmi?“

Cynthiina izba sa úplne podobala jeho izbe. Manželská posteľ, objemná skriňa, pohodlný písací stôl a pohovka na oddych. Televízor so satelitným príjmom a bar v chladničke boli vhodnými doplnkami pre hostí. Zariadenie bolo premyslené ako to zvyklo byť v hoteloch najvyššej kategórie. Obrazy na stenách zobrazovali Yorkshire s jeho zelenými vresoviskami ošľahanými vetrom.

Kúpeľňa pôsobila príjemným dojmom, bola vybavená úplne novým a čistým zariadením. Luxusná sprcha s krištáľovým boxom bola extrémne vyzývavá a Cynthia sa vskutku začala okamžite pripravovať. Vybrala si sponu z vlasov a rozpustila si ich otáčaním hlavy zo strany na stranu, aby sa uvoľnili. Siahali jej po plecia a prezrádzali sofistikovaný postupný zostrih. Zdvihla sako a pekne ho zavesila na vešiak. Elegantné topánky si nechala na nohách. Zatiaľ. Keď si stiahla zips na sukni, McKintock sa cítil slabý a aby zakryl svoju reakciu opýtal sa, či môže zabehnúť do svojej izby pre nejaké osobné veci.

Len čo sa ocitol mimo dosahu, s kvapkami potu na čele a srdcom, ktoré mu búšilo ako zvon sa sám seba pýtal či sa nechystá urobiť nejakú hlúposť. Kým kráčal mechanickým krokom po chodbe a vstupoval do výťahu, aby sa odviezol na prvé poschodie do svojej izby uvedomil si, že už nie je ženatý muž. Už celé roky bol rozvedený, mal by sa považovať za slobodného a hľadať nové príležitosti. Narýchlo nahádzal do tašky bielizeň, vyžehlený oblek a hygienické potreby, zavrel dvere a pokojne sa vybral na druhé poschodie do izby číslo 216.

Zabúchal, ale nereagovala. Skúsil použiť kľučku a zistil, že Cynthia mu nechala odomknuté dvere. Nebol to sen. To, čo prežíval, bolo skutočné.

Vstúpil a začul šušťanie vody v sprche. Položil tašku vedľa skrine, zbadal pootvorené dvere do sprchy.

Prešiel nimi a zazrel Cynthiu.

V sklenenom sprchovom kúte masírovaná horúcou vodou si prechádzala hubkou nasiaknutou sprchovacím mydlom po hrudi, žalúdku a bruchu. Bola Otočená na štyridsaťpäť stupňov k dverám a ľavú nohu mala mierne rozkročenú s kolenom nahor. Zbadala ho, ale nepohla sa ani o milimeter. Usmiala sa a pokračovala v mydlení ramien, podpazušia a bokov.

McKintock v sebe chcel objaviť silu a odtrhnúť od nej pohľad, aspoň zo zdvorilosti, ale nevládal.

Bola nádherná. Úchvatná.

Ostal ako začarovaný a sledoval prekrásne, plné a neuveriteľne zmyselné telo.

Začala si prechádzať hubkou po slabinách, pomaly, premyslene a zároveň rytmicky pričom zakláňala hlavu dozadu.

McKintockov pohľad neodolateľne sledoval pohyby hubky, oči mal vypúlené a nedokázal sa pohnúť.

Až potom si uvedomil, že ho s potmehúdskym úsmevom pozoruje.

Cynthia naplnila vodou nádobu so sprchovacím mydlom a vystrekla ju smerom k otvorenému stropu sprchovacieho kútu.

McKintock sa razom prebral akoby doňho pustila elektrický prúd a od hanby sa zapýril až do fialova. Pochopil, ako sa asi cítil Aktaión z povesti. Ó, Artemis! Koľko mužov zakliala tvoja krása. Aj ja som sa namočil do kúzelnej vody, premením sa na jeleňa?

Cynthia sa zasmiala a rýchlo si prešla po chrbte, zadku a nohách, nakoniec sa poriadne opláchla otáčajúc sa pod sprchou a občas si prstami hrabla do vlasov, aby z nich dostala šampón. Zastavila sprchu a počkala, kým jej z tela odkvapká voda, vyžmýkala si vlasy a pomaly otvorila kút, vyšla z neho a otočila sa chrbtom, aby si obliekla plášť, ktorý jej McKintock pridržiaval.

Preložila si ho na prsiach a obrátila sa čelom k nemu. Bola horúca, voňala po levanduľovom sprchovacom mydle, s mokrými vlasmi a prekrvenou pokožkou od horúcej vody. Ohromne žiaduca.

Pohla sa von z kúpeľne. McKintock sa nezdržal a položil jej ruky na stranu ramien, postavil sa pred ňu, aj keď nevedel čo má robiť. Cynthia sa naňho vyčítavo pozrela: „Sprcha!“

Skľúčený uvoľnil zovretie a nechal ju prejsť.

Cynthia vyšla z kúpeľne, opásala si župan a z kufra vytiahla fén. Potom sa vrátila a pustila sa pred čiastočne zahmleným zrkadlom do sušenia vlasov.

McKintock vyšiel z kúpeľne a vyzliekol sa. Oblečenie položil na voľné miesto do skrine a okuliare bez obrúčok na písací stôl. Na ľavú stranu postele si pripravil pyžamo.

Bol vo svojich päťdesiatich ôsmych rokoch dosť poriadkumilovný. Ako typický Škót jedol málo, mal rád svižné prechádzky na dlhé trate, hlavne v rámci univerzitného areálu. Autom jazdil iba keď to bolo nevyhnutné a to mu pomáhalo udržiavať sa v pomerne dobrej kondícii. Jeho chudá stredná postava mala iba náznak bruška, šedivé vlasy a prenikavý pohľad gaštanovohnedých očí.

Vošiel do sprchy s uterákom okolo bedier a keď si ho zložil a pustil vodu, ostal obrátený k obkladačkám na stene.

Cynthia sa po celú dobu nenamáhala naňho pozrieť. Pevnou rukou narábala s fénom so závideniahodným výsledkom. Napriek veku mala husté a lesklé vlasy. Farba bola verne prispôsobená ich pôvodnému odtieňu s čiastočne bielymi prúžkami tam, kde tmavočervená farba dokonale nevykonala svoju prácu, ale bez jediného milimetra odrastov.

Odniesla fén do izby. McKintock sa ešte stále sprchoval.

Vyzliekla si župan, z tašky vzala flakón s parfumom a opakovane ho vystrekla do vzduchu, čím vytvorila obláčik. Vstúpila do toho obláčika a chvíľu sa tam krútila, aby sa jej telo pokrylo vôňou, potom si obliekla na nahé telo nočnú košeľu z lesklého zeleného hodvábu farby vody, dlhú asi do pol lýtok. Posadila sa do kresla a napoly poležiačky zaujala ležérnu polohu.

Paže mala bezvládne opreté o opierky, hlavu položenú na operadle a naklonenú doľava, pravú nohu v pravom uhle ohnutú v kolene, bosé chodidlo položené na koberci, ľavá noha bola vystretá dopredu.

Počas jarnej noci bolo v miestnosti príjemne teplo od radiátora.

Cynthia zatvorila oči a uvoľnila sa v peknom prostredí.

Asi o minútu vyšiel McKintock z kúpeľne a na sebe mal župan. Mieril k svojmu pyžamu na posteli, ale to znamenalo prejsť popred Cynthiu. Uvidel ju na kresle, éterickú ako nymfa, ružovú ako nádherne rozkvitnutý kvet a zacítil zázračnú vôňu. Telo mu zaplavila vlna adrenalínu a padol pred ňou na kolená. Prstami sa jej jemne dotkol ľavého stehna a letmo po ňom prešiel. Pokožku mala vyhladenú, horúcu a hydratovanú. Prstom zamieril o niekoľko centimetrov vyššie k bedrám, potom jej nežne pobozkal oblé koleno. Druhou rukou objal jej pravé stehno, položil ruku na vnútornú stranu a striedavo pokrýval bozkami raz jedno, raz druhé stehno. Hodváb nočnej košele sa pomaly dvíhal nahor, kým neodhalil slabiny. McKintock sa ocitol pred jej ohanbím, ktoré sa pýšilo chĺpkami upravenými s geometrickou presnosťou do obdĺžnikového tvaru, ktorého dolný okraj začínal centimeter nad ohanbím a vertikálne okraje končili dva centimetre od veľkých pyskov. Pobozkal ľavú priehlbinu slabín a proti smeru hodinových ručičiek pokračoval v polkruhu okolo Venušinho pahorku, každé tri centimetre obdaril bozkom až kým sa nedostal k pravej priehlbine slabín. Odvážne priložil pery na jej klitoris a uspokojil sa s bozkom vyschnutých pier. Bozkal ju na hladké a pevné brucho, okolo pupka a nakoniec aj na samotný pupok. Ruky presunul na rebrá, postupoval v bozkávaní nahor, najprv ľavého teplého plného prsníka a potom aj pravého, vedome si o ne otieral ústa a nos.

Vtedy Cynthia odrazu otvorila oči a pravou rukou mu zdola uchopila penis, držala ho ako sa drží elektrický horák, postavila sa z kresla a pravidelnými pohybmi penisom akoby držala ovládaciu páku primäla McKintocka s nadvihnutými nohami ľahnúť si krížom cez posteľ. Vyzliekla si nočnú košeľu a s vystretou hruďou si sadla rozkročmo naňho, potom si ľavou rukou roztvorila veľké pysky, aby sa penis ľahko vsunul do vagíny, založila si ruky za hlavu, prekrížila prsty a rytmicky sa začala pohybovať nahor a nadol. V dolnej polohe krúžila bruchom tak, aby sa jej klitoris otieral o jeho pokožku. Rytmus bol dokonalý a pravidelný, pohyb nadol bol pomalší a intenzívnejší ako nahor.

McKintock bol ako v tranze a s rukami položenými na Cynthiinych kolenách na ňu hľadel so zbožným nadšením. Pohybovala sa s pôvabom a ženským sebaovládaním až vyzerala ako božská bytosť. Kým ju celú hladkal pohľadom všimol si pod pazuchami dve tenučké polkruhové, úplne rovnaké jazvy. Najprv nepochopil, ale potom si spomenul, že jeho kamarát, plastický chirurg, mu raz rozprával, že najpoužívanejší spôsob ako vložiť silikónové prsné implantáty je urobiť rez presne pod pazuchou tak, aby jazvy ostali ukryté. Takže toto bola záhada kyprého a zmyselného poprsia. McKintock sa necítil sklamaný. Naopak.

Pomyslel si, že mu to vôbec nevadí. Ak toto bol výsledok, bol šťastný, že si ho mohol užívať.

Prsia sa mu hompáľali pred očami, kým sa Cynthia s neprítomným pohľadom a pootvorenými ústami pohybovala dopredu a dozadu. Tlmený nosový ston sprevádzal každé klesanie, až začala zrýchľovať tempo, stále rýchlejšie a rýchlejšie, prirážala stále prudšie a zo stonu prešla pri každom údere na hrdelné „och“. Keď údery dosiahli divoké náhlenie, s kŕčovito napnutým a spoteným telom uvoľnila skrížené ruky a prepukla v hlasný, ostrý, dlhý výkrik. Telo sa rytmicky sťahovalo a uvoľňovalo v prudkom orgazme a pomaly strácalo koordináciu.

McKintock neveriacky pozoroval tento výkon. Nikdy v živote niečo také nezažil. Ani netušil, že by bola nejaká žena schopná toho všetkého.

Cynthia sa upokojila, orgazmus odznel a začala pravidelne dýchať. Pozerala sa naňho očami, z ktorých šľahali blesky a vylepila mu silné zaucho na pravé líce.

„Sviniar!“ skríkla, potom sa od neho oddelila, prevalila sa na chrbát a okamžite zaspala.

McKintock nepohol ani svalom a ostal ponížene hľadieť na strop, líce mu horelo ako uhoľ v pahrebe.

Dosiahol vyvrcholenie keď Cynthia začala zrýchľovať.

Bola hlboká noc.

Cynthia spala ľahkým spánkom a okamžite sa prebudila, keď je mozog zaregistroval zmenu zvuku v pozadí. Až do tejto chvíle bola izba ponorená do ticha, ktoré narušilo mrmlanie.

Zľahka obrátila hlavu a snažila sa nájsť zdroj tohto hlasu. Vo svetle, ktoré ostalo svietiť si uvedomila, že McKintock rozpráva zo sna. Stále ležal na rozhalenom župane v polohe, v akej ho zanechala a z tónu jeho hlasu boli stále zrozumiteľnejšie slová, ktoré vyslovoval:

„Spievam o slávnej Artemis,

cnostnej Bohyni po zlatej praslici,

ktorá jelene sleduje a stíha,

sestre Apolóna po zlatom meči,

ona nad tieňmi pohorí a vrcholmi veternými

nachádza potešenie v love,

napína zlatý luk a vrhá smrtiace šípy.

Cynthia okamžite spoznala Homérsky hymnus XXVII s názvom Hymnus na Artemis, venovaný tejto bohyni.